Ukradnuté hviezdy

12

Vedela som, že ma čaká najťažšia skúška. Celú izbu som zapratala mojimi a Rvekynými vecami. Cítila som sa ako doma. No keď som sa pozrela na hodiny, došlo mi, že čoskoro bude dvanásť a Rolewan nás všetkých bude chcieť mať dole v jedálni.

Zamierila som do kúpeľne, aby som sa mohla osviežiť. Triasli sa mi ruky. Pustila som studenú vodu a trikrát som si poriadne opláchla tvár. Hľadela som na seba do zrkadla. Vyzerala som ako zbité šteňa. Snažila som sa usmiať. Nechcela som ísť dole so strhanou tvárou, ktorú si budú všetci obzerať. Vedela som, že moja bolesť ich poteší. Usmiala som sa. Vyzerala som pri tom ako totálny šialenec. Po tvári mi stiekla jedna slza. Neplánovala som viac plakať. Načo aj? Posrala som to. Slzy nič nenapravia. Zbytočne som ich prelievala.

Opäť som si umyla tvár a vystrela som sa. Rolewan si želal, aby som si schovávala tetovania, avšak mal smolu. Mala som na sebe oblečené čipkované body. Bola som si maximálne na seba ochotná dať rovnako čipkovaný čierny plášť, ktorý mi mierne zakrýval zadok. Upravila som si dredy, narúžovala som si pery červeným rúžom a drzo som sa na seba pozrela v zrkadle. Presne takto by dole išla Rveka. Usmievala by sa na všetky strany a oni by ju milovali. Mňa síce rozhodne budú nenávidieť, avšak neplánovala som sa mračiť.

Zbehla som dole po schodoch. Počula som hlasy. Nechala som sa nimi viesť a naozaj som vošla do jedálne, v ktorej už zopár osôb sedelo.

Spoznala som Vixtora, ktorý sa ako prvý na mňa pozrel. Na jeho tvári sa objavil úsmev a kývol mi hlavou. Vedela som, že on by bol ten posledný, ktorý by ma nenávidel a opovrhoval mnou. Vixtor zbožňoval Rolewana, už odmalička boli najlepšími kamarátmi, ktorí robili všetko spoločne. Zatiaľ čo ma Rolewan balil, tak Vixtor zabával Rveku. Jeho som sa nebála.

Ostatné pohľady v miestnosti boli mimoriadne chladné. Prestali sa medzi sebou rozprávať a banda mladých anjelov na mňa zízala. Stála som vo dverách a každému z nich som opätovala zamračenie. Nevyviedli ma z mieri, očakávala som to.

„Ewordia, poď si ku mne sadnúť," ozval sa ako prvý Vixtor. Odtiahol od stola stoličku, aby som si k nemu mohla prisadnúť. V miestnosti ešte nebol Rolewan a ani Anie s Eralom. Nevadí. Žmurkla som na Vixtora a prijala som jeho ruku. Uchopila som ho a sadla som si vedľa neho.

Ozvalo sa zavrčanie. Pozrela som sa na chlapa, ktorý ho vydal. Poznala som ho. Niekoľkokrát som sa s ním stretla v škole. Tiež patril k tým chalanom, ktorí boli neustále zavesení na Rolewanovi. Vixtor strnul a prestal dýchať. Napätie v miestnosti bolo priam hmatateľné. „Prepáč, hovoril si niečo? Zabudla som tvoje meno," prehovorila som ako prvá. Nemohla som si proste zahryznúť do jazyka. Chcela som byť silná. Zabíjal ma pohľadom – doslovne. Triasli sa mu ruky a zatínal ich do pästí.

„Špina, tak ty si nepamätáš moje meno!" zavrčal na mňa. Zdvihla som kútiky a usmiala som sa na neho.

„Nikdy som sa nezaujímala o podpriemerných chlapčekov." Nazvať skoro dvojmetrového chlapa chlapčekom rozhodne nebol dobrý nápad. Bola som si však istá, že bitka s ním by bola vyrovnaná. Otec ma naučil, aby som sa nebála chlapov – len verila svojim pästiam a moci. Vedela by som mu rovnako ublížiť, avšak aj on mne.

Vyletel zo stoličky a tá s hlukom padla na zem. „Andral, okamžite si sadni! Skôr ako príde princ!" upozornil ho Vixtor, ktorý ma pevne uchopil za ruku. Ako keby presne vedel, že som sa tiež plánovala postaviť.

„Och, takže Andral. Máš pekné meno. Škoda, že ho do hodiny zabudnem. Tentokrát ťa však vopred varujem, aby ťa to opäť neranilo." Nemohla som si pomôcť. Vyškierala som sa. Za uchom som mala cigaretu, ktorú som si dala do úst. Zapálila som si ju pomocou mágie.