Ukradnuté hviezdy

15

Alain mi sľúbil, že sa bude snažiť pohnúť kráľovským zadkom, aby mi pomohol. Neopýtala som sa, či chce niečo na oplátku. Aj tak som mu už sľúbila to najvzácnejšie čo som mala – moju čiernu dušu. V istej dobe som však za to bola aj rada, že stál o tú moju časť, ktorá tu po mne zostane, keď moje telo zomrie. Bolo mi jasné, že sa s mamou nikdy neuvidím. Anjelské posmrtné kráľovstvo, bolo pre mňa naveky zatvorené, pretože moja duša bola pošpinená nevinnými. Lenže na tom Alainovi nezáležalo. Staral sa aj o tie duše, ktoré boli zlé – pre moje šťastie.

Zrušil štít, ktorý okolo nás vytvoril a zmizol skôr, ako som sa s ním stihla rozlúčiť. Opäť! Pre mňa to možno bude dlho, no pre neho len chvíľka. Nepotreboval sa so mnou lúčiť, keď si uvedomovala, že možno už na jeho druhý deň ho zavolám. Otočila som sa s otvorenými ústami – nestihla som vysloviť zbohom – a čelila som priam zhrozenej Anie, ktorá na mňa vypliešťala oči. Tak toto bude na dlho. Ako som jej niečo takéto mohla vysvetliť? Nikdy by to nepochopila.

„Môžem ti to vysvetliť, z časti!" začala som. Bolo mi však jasné, že ani ona nemôže vedieť pravdu. Dúfala som, že nás nepočula. Ako rýchlo by ma Rolewan poslal preč z Dariny, keby zistil, že som na anjelskom území vyvolala starého bosoráckeho boha? Azda by som preto neprišla o hlavu, no rozhodne by mi tu nedovolili zostať.

„Ewordia, absolútne si zošalela?! Čo ti to napadlo privolať nejakého démona a ešte mu sľúbiť vlastnú dušu? A ja som ti s tým ešte aj pomáhala!" zvyšovala na mňa hlas. Och, aká bola strašne nevinná! Občas som závidela tým, ktorí si ešte nepokazili život. Anie nechápala, čo všetko som bola nútená spraviť. Ona sama si žila vo vlastnej rozprávke, v ktorej ju neustále kontrolovali a chránili rodičia.

„Sľúbila som mu ju už dávno. Popravde som aj rada za to, že mal o ňu záujem. Už nejeden piatok ho poznám a zdá sa, že Alain je celkom fajn týpek, ktorý mi dokonca aj ochotne pomáha. Koľko raz som sa už modlila k nášmu najvyššiemu a ten bastard ma nikdy nevypočul!" vrčala som. Došiel mi fakt, že Alain predtým ako zmizol, si zobral aj moju bundu. Objala som sa rukami a sama som si vytvorila štít, pomocou ktorého som v mojom okolí zvyšovala teplotu. Bolo jasné, že som to nerobila tak rapídne ako privolaný bosorák. Ešte stále som myslela na to, ako by mu stačila sekunda a spálil by ma na maličké uhlíky. Možno aj to by mu pripadalo nutné a dožadoval by sa mojej odpovede, či sa mi to páči. Musela som byť ohľadom neho obozretná. Pravdepodobne by ma nezabil naschvál, len by nevedel aké hranice má moje telo.

Anie sa zatvárila opäť zhrozene. Prevrátila som nad ňou očami a zamierila som k nej. „Rewondalová, okamžite sa prestaň rúhať, pretože inak nás zasiahne blesk!" rozčuľovala sa nad mojou ľahkovážnosťou. Jasné, nemala som si brať do huby najvyššieho. Chápala som tomu, že sa obáva božstva, aby si ho neznepriatelila. No mala som v tom pravdu. Alain bol aspoň pre mňa skutočný – dokazoval mi, že ma po smrti bude čakať. „Vysvetlíš mi na čo to bolo dobré? Nepočula som o čom ste sa rozprávali a ani som nič nevidela. Vydesilo ma to! Normálne som uvažovala, že zbehnem po pomoc."

Uchopila som ju za ruku. „Anie, musíš mi sľúbiť, že sa nikdy nerozbehneš za Rolewanom, aby si na mňa žalovala. Ja budem v poriadku, prežila som omnoho horšie situácie."

„Horšie ako privolanie samotného požierača duší?" zvýšila na mňa hlas.

„Prežila som smrť najlepšej priateľky. Nejakého požierača duší sa nezľaknem. Tu ide o to, že stačí aby som spravila krok vedľa a už ma nikdy do Dariny nepustia." Viedla som ju cestičkou späť, aby sme sa v lese nestratili. Anie mi verila, až príliš. Nerozumela som tomu, ako sa po tom všetkom môže na mňa pozerať ako na tú sesternicu, ktorá ju v dvanástich totálne opila.