|10. kapitola - Long way home|

29 3 1
                                    

Všetky možné emócie sa vo mne prelomili. Nedokázala som sa na Dee viac pozerať, nečakala som na jej slová a s plačom som utiekla. Kartu od hotelovej izby som nemala, preto mi napadlo ísť do baru. Čakajúc na výťah som sa obzerala okolo seba a dúfala som, že sa nikto nerozhodol ísť za mnou. Moje očakávania boli zvrhnuté v okamihu, keď spoza vzdialeného rohu vybehol Ashton. Panicky som ťukala do tlačidla na privolanie výťahu a nadievala sa, že mu stihnem utiecť. 

„Red, počkaj," zadychčane zakričal a vo mne vyhasínala nádej, že sa ku mne nedostane.

Kovové dvere sa síce otvoril a ja som nastúpila, no keď sa zatvárali, Ash ich zablokoval a pristúpil ku mne. Nechcela som sa s ním rozprávať. Nechcela som nič. A keď ma chytil za rameno, skĺzla som sa na zem a začala hystericky plakať. Bolo mi jedno, že ma takto vidí muž, ktorý bol mojim vzorom a záchranou v každých ťažkých chvíľach. Aj keď si ku mne kľakol a snažil sa ma objať, neprestávala som, ani vo chvíli, keď sme kdesi zastavili a do kabínky mohli vidieť aj okoloidúci. Nepamätala som si, kedy naposledy som bola schopná ukázať svoje emócie niekomu, komu som nedôverovala.

Ocitli sme sa na prízemí s recepciou. Ash si dal niekoho zavolať a keď prišiel, začal nás kamsi viesť. S nevôľou som ho nasledovala, až sme vstúpili do veľkej priestrannej miestnosti, reštaurácie. Svetlo z visiacich lustrov mi trochu oslepilo zrak, ale keď si moje oči privykli, mohla som sa lepšie poobzerať. Vo vnútri nikto nebol, čo mi prišlo zvláštne, ale nejako som tomu ani nevenovala pozornosť. Ashton ma chytil za ruku, čím mi spôsobil malé chvenie, akoby do mňa udrel elektrický prúd. 

„Sadni si," pokojne povedal keď sme pristúpili ku stolu a odsunul mi stoličku.

Sadol si oproti mne a usmieval sa. Utrela som si prischnuté slzy spoza okuliarí a odvrátila od neho pohľad. Onedlho nám čašník doniesol akýsi koláč a krčah čaju a miernym úsmevom som poďakovala. Celý čas bol ticho, nič odomňa nežiadal, len sa pozeral. A aj keď mi to zo začiatku bolo nepríjemné, spomenula som si, ako mi s ním pred niekoľkými hodinami na našej izbe bolo dobre. Cítila som sa zvláštne pokojná, aj keď sa mi stále chcelo plakať. 

Nakoniec som mu všetko vysvetlila, keďže bol chudák veľmi zmätený. Nevedel o mojom druhom videu, ktoré som myslela, že bolo poslané. Povedala som mu o tom, ako som zvážila výber videa, nakoľko to, o mojich úzkostiach a ako mi pomohla ich hudba, mi neprišlo správne. Nechcela som, aby som vyhrala len kvôli tomu, že ma ľutovali. Nepotrebovala som, aby sa ku mne správali inak len preto, lebo moja myseľ nebola taká silná, ako by mala. A nakoniec sa aj tak stalo. Preto sme dostali toľko pozornosti, ako by iní nedostali. Na jednej strane som bola rada a na druhej som chcela všetko hodiť za hlavu, ako by sa nič z toho nestalo. Nikoho neoprávňuje vnímať moje mentálne ťažkosti ako dôvod vrúcnejšieho správania. 

Po návrate na moju izbu som sa na Dee ani nepozrela. Chcela sa so mnou rozprávať, ale ja som jej nemala čo povedať. Sľúbila, že do toho všetkého nebudeme zaťahovať moje zdravie a nezverejní prvoplánové video, ktoré bolo najväčšou chybou, aká sa mohla stať. Snažila sa mi nahovoriť, že nebyť toho, že ho nepošle, tak ani nevyhráme a presne o toto tu šlo. Nemala som vyhrať. A už vôbec nie kvôli videu, ktoré odhalilo všetky moje trápenia, ktoré som ukrývala pred svetom.

„Máš všetko?" spýtala sa ma Deena tesne pred odchodom z hotelovej izby. 

„Mhmm," kývla som hlavou.

V jej očiach sa zaleskli slzy. Vedela som, že ju to trápi, ale poznala ma príliš dobre a nesnažila sa zo mňa odpustenie vytĺcť. Stalo sa čo sa stalo a naše priateľstvo nedokázalo ohroziť nič, ale nebola som na tom tak dobre, aby som si to s ňou dokázala vyrozprávať. Potrebovala som len čas a vážila som si, že mi ho kedykoľvek dokázala poskytnúť. 

Chalani sa s nami prišli rozlúčiť. Úprimne, ich prítomnosť mi bude chýbať, pôsobili ako úžasní ľudia, ale nedalo sa nič robiť. Mali ešte pred sebou niekoľko koncertov do konca letných prázdnin a keď povedali, že sa určite nevidíme poslednýkrát, veľmi som tomu neverila, aj keď samotný nápad nebol zlý. Ale prečo by to vlastne chceli? Jediné, nad čím som ďalej premýšľala, bolo ako zvládnuť dlhú cestu lietadlom. A nad Ashtonovým parfumom, ktorý ma sprevádzal istý čas, takmer až domov. 

ashtonirwin vám odoslal správu

Ashton: Ešte raz šťastnú cestu, Bucket head!

Reidun: ďakujem... 

Ashton: Bude dobre. 

Red Ashes |Ashton Irwin| SK ✔ Where stories live. Discover now