Prekliate narodeniny (18+)

3. Kapitola

Začal som sa prebúdzať. Tak veľmi som dúfal, že som konečne zomrel. Ale keď som trochu otvoril oči a uvidel, i keď rozmazane, auto, srdce ma zabolelo. Žil som. Stále som žil. Počul som hlasy, ale stále boli jemne vzdialené. Nie, nie, nie! Kde to som?! Čo sa stalo?! Snažil som sa pozbierať a konečne som normálne videl aj počul. Posadil som sa a hlasy stíchli. Pozrel som na ľudí v aute a krv z tváre sa mi ihneď vytratila. William. Nie. On nie. Prečo zo všetkých ľudí na svete musím naraziť práve naňho? Až vtedy som si spomenul čo sa stalo. Okamžite som chcel vyskočiť z auta a utiecť, ale on bol rýchlejší a okamžite auto zamkol. Namačkal som sa na dvere a tuho zatváral oči. Bál som sa.

Emily sledovala Daniela. Aspoň konečne mne nevenovala pozornosť. Už som nevedel, čo jej mám na to povedať. Bála sa o mňa a chápal som to. Stále som si držal ranu, ktoré stále krvácala. Cítil som sa zničený a určite som bol aj bledý. ,,Ahoj. Kto si?" spýtala sa Em Daniela. Potriasol som hlavou, načo ho tu vôbec držím? Predsa mu len ubližujem. Sakra! Čo mám teraz robiť? Nechcem, aby Em zistila, čo som, keď nie som doma. Mlčal som a premýšľal, čo ďalej. Lekárničku som mal v kufri. Oprel som sa o sedačku a sykol. ,,Em... Nechaj ho. Nestaraj sa do toho," šepol som vyčerpane. Emily na mňa skúmavo pozrela ale i naďalej potom sledovala Daniela. Čo som komu urobil? Povzdychol som si a zavrel oči.

,,J-ja som Da-da-danie-l..." Zakoktal som a sledoval ich. Až po chvíli som sa trochu upokojil. Niečo nebolo v poriadku. Videl som to. Nehol som sa k nim a skríkol, keď som uvidel jeho zranenie. To nevyzeralo dobre. To vôbec nevyzeralo dobre. ,,Máš tu lekárničku? Hej! Preber sa!" Zamykal som s ním. ,,Máš tu lekárničku alebo nie?!" Skríkol som a vybral mobil odhodlaný zavolať sanitku, keby to bolo moc zlé i keď som ani nevedel, kde to sme. Bolo to zvláštne. Akoby som úplne zabudol na ten strach. Mohol som ho tu nechať zomrieť. Ale to som nemohol. Kvôli tej malej, ktorá plakala, kvôli môjmu hlúpemu srdiečku, ktoré by mi nedalo spávať keby som nič teraz neurobil. Nemohol dopadnúť ako všetci, ktorých poznám a nejako mi pomohli. Nemohol som zabiť aj jeho.

Pootvoril som oči a pozrel pred seba. Bol som unavený a nič sa mi nechcelo. ,,Nemôžeš byť ticho? Nie je to nič vážne..." zamrmlal som. Em sa ešte viac kvôli nemu rozplakala, čo ma aj tak troška vytočilo. Myslím, že sa ho zľakla, keď začal kričať. Povzdychol som si a držal si ranu. Zdá sa, že matka je aj spokojná s tým, čo spravila. Zatiaľ ani nezavolala, čo bolo aj divné. Snáď nespravila nejakú hlúposť. ,,Will!" skríkla na mňa sestra. V jej hlase som počul strach a obavy. Pomaly som na ňu pozrel. ,,Som v pohode..." šepol som a pokúsil sa o jemný úsmev. Vedel som, že to nie je ani presvedčivé, ale nechcel som jej robiť stresy. Zvládol som už horšie a toto nie je nič vážne i keď predpokladám, že som stratil dosť krvi. Povzdychol som si a otvoril svoje dvere. Stlačil som tlačidlo a otvoril som kufor. ,,Ostaň tu, Em." horko ťažko som vystúpil a opieral som sa o auto. Pomaly som prešiel až ku kufru a otvoril ho úplne. Sadol som si a vytiahol lekárničku. Ruky sa mi triasli, no nechcel som pomoc. Zvládnem to! Nebudem prosiť o pomoc niekoho, komu som celý čas ubližoval. Na jeho mieste by som skôr držal hubu a dúfal, že všetko dopadne inak.

Keď na mňa prehovoril, zmĺkol som a schúlil sa vzadu na sedadlách. Áno, som slaboch. Viem to. Srab. Nemám odvahu ani pomôcť človeku, ktorý je zranený. Som úbohý. Tak strašne úbohý. Už chápem prečo sa ku mne tak chová. Zaslúžim si to za to, čo som urobil. Zabil som mamu, zabil som Tommyho. Otec je na tom zdravotne zle a to iba kvôli mne! Sledoval som ako si čistil ranu, ktorá musela byť od nejakej ostrej veci. To som hneď rozpoznal. Takých rán som mával veľa. Nemalo by to byť tak vážne, ale určite stratil veľa krvi. Taktiež som takto z diaľky nemohol určiť, či je hlboká a keď tak ako veľmi. Ani som si neuvedomoval bolesť celého svojho tela. V očiach má zas pálili slzy, ale nevyšli na povrch.