Prekliate narodeniny (18+)

20. Kapitola

Hneď ako polícia odišla sa všetko zmenilo a on ukázal svoju pravú a značne opitú časť, ktorú som tak dobre poznal. Začal po mne vrieskať a mlátiť ma. Bolo mi to jedno. Nepočúval som ho. ,,Urobím z teba navonok takú kurvu, aká si vo svojej duši." Zavrčal a niekam šiel. Bolo mi to jedno. Ignoroval som, že ma obliekol do ženských vecí, ktoré nosia prostitútky. Ignoroval som, že na mňa napatlal tunu make-upu. Myslel som iba na Williama a Emily. Tak veľmi som dúfal, že všetko v ich živote sa po mojom odchode zlepší, alebo vráti tam, kde to bolo. Tak veľmi som si želal neexistovať. Ucítil som prudkú bolesť, keď ma udrel s akýmsi bičom. Skríkol som. A on? Zasmial sa a urobil to zas. Cítil som krv, ako mi steká po tele a zasmial som sa aj ja. Moc si nepamätám, čo sa dialo ďalej. Viem, že ma zmlátil, takmer utopil a potom sa šiel ešte viac ožrať. A ja? Zostal som ležať na zemi v bezvedomí.

Zaparkoval som pred nemocnicu a zobral sestru. Šli sme spolu dnu. Každý sa na nás díval. Hryzol som si peru. Pred očami som mal Dana. Chýbal mi. Mal som ísť za ním. Na malý moment som cítil jeho dotyky. Jeho pery. Chcel som ho späť. Chcel som, aby tu bol s nami. Sklonil som hlavu a pozrel na sestru, ktorá ma sledovala. Potiahla ma a ja som šiel za ňou. Spýtali sme sa doktorov na mamu. Tí nám hneď pomohli a zaviedli nás k nej. Váhal som a bál sa toho, čo uvidím, keď vkročím do tej izby. Em sa tam rozbehla čiže mi nedala na výber. Mama však bola v bezvedomí. ,,Je v kóme." Počul som hlas za sebou. Zbledol som a takmer mi povolili nohy. V kóme? Ako to? Prečo? ,,Čo sa stalo?!" Otočil som sa na doktora. Sklamane nás sledoval. Sestra šla k mame a chcela ju objať. ,,Stratila veľa krvi a od vtedy sa neprebrala." Zmätene som ho sledoval tak pokračoval. ,,Keď ste odišli, chcela ísť za vami, ale nepodarilo sa jej to. Vyskočila z okna. Našťastie spadla do kríkov ale mala vážne zranenia a stratila veľa krvi." Moje nohy povolili. Spadol som na zem. To znamená, že nás oddelia! To nie! Nemôžu! Už nemáme iných príbuzných! Dan! Toto sa nemôže stať! Nie teraz! Sakra nemám ani jeho číslo...

Keď som sa zobudil v dome bolo takmer hrobové ticho. Ale vedel som, že tu je. Videl som jeho topánky pri dverách. Opatrne som vstal, ale nohy sa mi podlomili. Po kolenách som šiel za ním do kuchyne. Spal. Bol taký opitý, že zaspal na stole. Šiel som k nemu a sledoval ho. Odpor, ktorý som k nemu cítil sa ešte viac zväčšil a zrazu som započul ten hlas. Znovu ten tichý hlas v mojej hlave, ktorý mi prikázal ujsť. ,,Zabi ho. No ták. Teraz, keď spí to bude jednoduché. Nôž máš a nie je čo riešiť. Budeš konečne slobodný. Budeš mať konečne od jeho navždy pokoj. Zabi ho. Zabi ho!" Ani som si neuvedomil a už som bral do rúk nôž, ktorý som predtým poriadne naostril. Jemne som si s ním prešiel cez kožu a z rany, ktorú to vytvorilo mi stiekla krv. Spokojný s ostrosťou som krivkal smerom k nemu. Niekde hlboko vo mne bol ten chlapec, ktorý to nechcel urobiť. Ale ten hlas neutíchal. Kričal stále viac a viac a mne to liezlo príšerne na nervy. ,,Už drž hubu!" Skríkol som až sa otec mykol a zabodol nôž do jeho chrbta v blízkosti srdca. Hlas stíchol a ja som prudko zacúval až som skríkol, keď som narazil do steny za mnou. Spadol som k zemi, schúlil sa do klbka a sledoval otcove stále viac bezvládne telo, z ktorého vytekala krv. Sledoval som, ako umieral. Ja som ho zabil...

V očiach ma pálili slzy. Musíme ísť domov! Musím nájsť Dana! Toto sa nemôže stať! Nikdy! Nenechajú mi sestru, keďže sú záznamy, kde mi hrabe. Nemôžem to dovoliť! Pozrel som na Em. Plakala a objímala mamu, ktorá sa však ani nepohla. Toto je náš osud? Necháš nás tu a ty tu budeš úplne bezvládne ležať? Čo bude s nami? Čo bude s Em? S námahou som sa postavil a šiel k Em. Sadol som si k mame na posteľ a smutne ju sledoval. Koľko času máme kým nás rozdelia? Zajtra mala ísť Em do nemocnice... Čo bude ďalej? Toto nedám! Opatrne som zobral sestru na ruky. ,,Ďakujeme..." povedal som lekárovi a radšej šiel preč. Zdá sa, že pôjdeme do môjho úkrytu. Nebudem riskovať, že pre nás prídu policajti a rozdelia nás. Ako dlho vydržíme bez peňazí? Ako dlho toto zvládneme? Šiel som s Emily do auta. Položil som ju a sadli sme si. Naštartoval som a šli sme domov pre veci. Myslím, že už ani nikdy neuvidím Dana. Už s ním nebudem. Ak nás nájdu a chytia, dajú nás preč a mňa možno do blázinca. Toto nedám! Rozdelia nás a mňa zničia. Už nemám nič. Som sám...