Prekliate narodeniny (18+)

15. Kapitola

Nahodil som ako vždy úsmev a pozrel na ňu. ,,Ahoj princezná. My? Tak nudne. Bez teba to nebolo ono a ty? Aký si mala dnes deň? Dúfam, že ten najlepší," usmial som sa a sledoval jej rozžiarenú tváričku. Až na to nútilo usmievať sa úprimne a nie falošne. Počúval som jej zážitky a bol som šťastný, že aspoň niekto mal naozaj dobrý deň.

Potichu som sa zasmial a počúval ju. Myslím, že po dlhom čase mala naozaj úžasný deň. ,,Dnes ma učiteľka pochválila za výkres. Mali sme nakresliť to, čo nás robí šťastným..." usmiala sa a niečo začala hľadať taške. Netrvalo jej to však dlho. Vytiahla výkres a podala ho Danielovi. ,,Doteraz bol iba Will, ale teraz si tu ty a mačička!" nadšene mu ukazovala postavičky na papieri. Vedel som, že Em vie kresliť, takže pravdepodobne to aj vystihla. ,,A nakreslila som ti niečo!" zvýskla až sme sa obaja naľakali. Zasmial som sa a čakal, čo bude ďalej. Vytiahla ďalší obrázok a podala mu to. ,,Toto je pre teba! Chcem, aby si si to zobral. Dúfam, že jedného dňa mi zahráš na gitare a budeš sa takto usmievať!" povedala celkom prísne, ale i tak som v jej hlase počul náznak úsmevu. Sústredil som sa na cestu, takže som tie obrázky nevidel.

Prekvapene som ju sledoval a v očiach som ucítil slzy šťastia. ,,To je nádherné!" Usmial som sa a sledoval obrázky. ,,Máš naozaj veľký talent. Je to krásne. Ďakujem, že si to môžem nechať. Kiežby som ti to mohol oplatiť a dať ti tiež niečo pekné," usmial  som sa a pozrel na Willa, ktorý vyzeral byť tiež šťastný, že jeho sestra bola šťastná a mala dobrý deň. ,,Čo by si dnes chcela robiť? Dnes budem iba tvoj. Ako vďaka za krásny obrázok. Platí?" Usmial som sa videl iskričky v jej očiach.

Potichu som sa zasmial. Presne som vedel, čo mu povie, keďže to aj nakreslila. ,,Zahráš mi na gitare a budeme spolu spievať! Prosím!" spravila naňho psie očká. Bol som zvedavý, ako na to zareaguje, pretože niekedy je veľmi ťažké Em odmietnuť. Hlavne vtedy, keď toto robí. Sám mávam problém odmietnuť, keď mi niečo povie a spraví tento pohľad. Presne som vedel, ako vyzerá. S veľkými modrými očami ho sledovala a tvárila sa ako najväčšie neviniatko na svete. Čierne, jemne vlnité vlasy určite mala blízko tváre a priam som vedel, že ho hypnotizuje. Bol som však ticho a nechcel som to pokaziť. Radšej som len čakal, čo povie.

Potlačil som povzdychol. ,,Tak dobre," usmial som sa, ale bol som z toho nervózny. Naposledy som hral a spieval ešte Tommymu. Zvládnem to vôbec? Keď som naposledy skúsil hrať prišla neskutočná úzkosť a ublížil som si. Dosť kruto. Ešte viac ako normálne. Ani neviem prečo. Bál som sa toho, ale chcel som to na druhú stranu prekonať. Chcel som im zahrať. Ešte keď vyzerala ako malinké šteniatko, nemohol som si pomôcť. Nechcel som jej pokaziť radosť. Chcel som, aby bola čo najviac šťastná ako len môže byť. Chcel som im tým poďakovať za všetko, čo pre mňa robia. Sledoval som cestu a snažil sa usmievať.

Opatrne som naňho pozrel. Síce sa sestra radovala, no videl som na ňom nepokoj. Opatrne som ho chytil za nohu. ,,Ak sa na to necítiš, tak nemusíš. Ja viem, že je ťažké Em odmietnuť..." chvíľu som ho sledoval a potom sa zas sústredil na cestu. O chvíľu sme boli pred naším domov. ,,Budeme spolu spievať! Zaspievame si moju obľúbenú pesničku?" spýtavo naňho pozrela. Povzdychol som si. Nechcel som ho nútiť a chcel som jej niečo povedať, no nechcel som, aby sa urazila. Zastavil som pred domom a zaparkoval. Pozrel som na nich. Sestra stále na neho robila tie jej psie očká.

,,Dobre," usmial som sa a snažil sa upokojiť. Jeho ruka na mojom stehne mi v tom síce pomáhala, ale kvôli nej som bol zas nervózny z iného dôvodu. Sakra je tak blízko pri... to nedám. Na toto nemám nervy. Sakra prečo chcem, aby tou rukou šiel vyššie? ,,Tak poďme dnu. A inak nie si hladná? Neviem či si v škole jedla alebo nie. Ak si, máme polievku, alebo ti môžeme urobiť aj niečo iné," usmial som sa a vystúpil ako prvý, ale tak, aby si nikto nevšimol kvôli čomu.