Návrat z minulosti / kapitán Amerika

23

Svet okolo mňa sa točil. Pomaly a opatrne som otvorila oči. Ostré svetlo mi nedovoľovalo poriadne rozjasniť zrak. Pravou rukou som sa chytila za hlavu. Neskutočne ma bolela. Pamätám si ako sme mali misiu. Pre mňa to bola misia. Ako som nás premiestnila späť. Kde to som? Pomaly a isto som sa posadila na posteľ. Vyzeralo to tu ako keby som bola v nemocnici. Samozrejme, zabudla som na nemocnicu v Tower. Tu je snáď všetko.

Ako som sa postavila zatočila sa mi hlava. Pridržala som sa steny, ktorá bola pri posteli. Pomaly som sa šuchtala smerom k dverám. Nemôžem tu ostať. Musím ísť za nimi. Síce som sa cítila ako keby som umierala, ale dá sa to vydržať. Sérum vo mne ma udržiava nažive. Vlastne som bola riadne vyčerpaná. Tiež mám len svoje limity. Konečne sa mi podarilo otvoriť dvere. Kroky som udržiavala v pomalom tempe. Bola som ešte slabá. Ale nemala som inú možnosť. Som ale tvrdohlavá. Moje telo sa stávalo odolným voči bolesti, z okolia som dokázala čerpať energiu. Možno mám schopnosti o ktorých ani ja sama neviem.

Neverím, podarilo sa mi dostať do kuchyne. Keď sa na to tak pozerám tak som aj hladná ostala. Kde sú vlastne ostatní? Teraz ma to nemusí zaujímať. Cítim sa ako keby som mala rozdvojenú osobnosť. Asi som ostala chorá na hlavu. Do riti.

„Nemala by si ešte ležať?" hlas za mnou ma donútil prestať jesť. Otočila som sa za seba aby som uvidela jeho. Neviem čo sa to so mnou deje, ale toto nedopadne dobre. „Zrazu sa zaujímaš?" osopila som sa na jeho krásnu tvár. Hrdina, ktorý znamenal pre mňa veľa je len klam. „Nehraj sa na hrdinku, ty ňou nie si," zdvihol hore hlavu. Namyslený egoista. Čo sa to len s ním stalo? „Prepáč, že som ti nevypadla z oka. Že nevyzerám ako legenda Ameriky," zoskočila som zo stoličky. Chcela som okolo neho prejsť. „Nie si nikto, si len chudera bez rodiny, bez ničoho," toto bolo kruté. Vzhľadom na to, že moja rodina je tisícku kilometrov ďaleko. Prebehla som okolo neho. Slzy som nemohla zamaskovať. Ledva som ich udržala. Mám pocit, že všetko je už osobné. Stále má niečo proti mne. Čo mám robiť? Nechcem s ním takto byť za zle.

Rozvalila som sa na svojej posteli. Teda asi by som mala ísť preč, toto nie je moja izba. Posledné dni som tu trávila dosť času. Ale už mi to je jedno. Spustila som slzy a nechala im voľný pád. Musela som sa už vyplakať. Tá ťažoba, ktorú mi spôsobil samotný hrdina. Predstava ako by som ho stretla, ako by sme si rozumeli je rázom preč. Obdivovala som hrdinu, ktorý je v skutočnosti len kopa egoizmu. Ale mám sa tomu aj čudovať? Odtrhla som ho od jeho lásky. Už ju nikdy neuvidí. Časom sa mu vrátia spomienky aj na to ako s ňou žil. Možno si uvedomí, že to je aj dobre. Myslela som si o ňom len to najlepšie. Smrkala som do jeho podušky. Prečo som šla sem? Pretože som tu posledné dni spávala. Upokojovalo ma toto miesto. A to som potrebovala práve teraz.

„Čo tu do pekla robíš?" započula som jeho hlas. Ako sa mi môže stále páčiť, veď sa ku mne chová ako k handre. Otočila som sa na neho stále so slzami, ktoré mi tiekli po líci. „Už odchádzam, len si zbalím svoje veci," zamrmlala som a zároveň som smrkla. Bez toho aby som sa na neho pozrela som si začala baliť veci. Nemala som tu toho veľa. Pár tričiek a to bolo všetko. Obišla som jeho maličkosť.

Konečne moja izba. Je taká prázdna, ale to sa poddá. Upravím si ju. Posadila som sa na posteľ, nebola ani tak mäkká ako tá jeho. Chcela som si ľahnúť do postele ale alarm ma prerušil. Rýchlo som sa postavila a bežala do hlavnej miestnosti, čiže zasadačka. Už tam boli všetci, dokonca aj ten idiot. „Nemala by si tu byť, nie si ešte v poriadku" otočil sa na mňa Bruce. Všetky tváre na mne spočinuli. Mykla som ramenami a posadila sa na svoje miesto, ktoré som dostala. Na miesto toho aby sme riešili neznámeho páchateľa, riešime nejaké kraviny. Prečo som sem vlastne prišla? „To nie je Vaša starosť," odvrkla som. Nemala som náladu byť na niekoho milá.