Chapter 39

1K 126 73
                                    

„Ty!" precedím pomedzi zuby a zrýchlene začnem dýchať. „Ty si mi celý čas klamal!" Vyšteknem po ňom a rozbehnem sa k nemu. Zvalím ho znovu na zem. Som plná adrenalínu a zloby, takže sa ani nedivím, že sa mi to podarí. Posadím sa na neho a nepríčetne mu udieram do hrude. V mojom tele prúdi toľko zlosti, že to jednoducho musím vybiť a to na samotnom Harrym, ktorý je toho strojcom. On to zapríčinil. Zdá sa mi, že sa najprv ani príliš nebráni akoby bol zmierený s touto mojou reakciou. Akoby ju dokonca čakal.

„Celý čas si sa mi díval do očí a klamal mi!" kričím a ďalej ho udieram. Bolia ma z toho ruky, no to je momentálne posledné, čo ma zaujíma. Vybavujem si iba to, čomu ma vystavoval po celý čas, čo mi tak arogantne klamal priamo do očí. Robil to niekoľkokrát po sebe. Prisahám, že to nenávidím najviac na svete.

„Xenia, prestaň!" vykríkne a znenazdajky do mňa strčí, aby som z neho spadla. Prevalím sa na zem a tentoraz si vymeníme úlohy. Posadí sa na mňa a hoci ho chcem aj naďalej mlátiť, tentoraz mi to už nedovolí. Chytí mi ruky a prišpendlí mi ich k zemi. Znovu tak ukazuje svoju silu, pretože sa nedokážem ani pohnúť, hoci sa snažím. Môj hnev ani moja sila na neho nestačia. Avšak moja tvrdohlavosť sa ukáže v plnej sile a aj tak sa snažím bojovať. Zrýchlene dýcham a po chvíli začnem krútiť hlavou. Horúce slzy plné hnevu stekajúc po mojich lícach až na krk sa rovnajú môjmu horiacemu hrudníku, na ktorom cítim veľký tlak. Akoby ma doň niekto tlačil, no je to iba ťarcha sklamania. Ďalšieho sklamania od človeka, od ktorého som to nikdy nechcela zažiť.

„Pusti ma, ihneď!" prenesiem trochu vysílene aj keď sa naďalej snažím vyslobodiť si ruky z tých jeho. Jeho stisk je naozaj až nadľudsky pevný.

„Nie," odsekne mi. Pevne zatínam zuby a odvrátim od neho zrak. Prestanem bojovať, pretože je mi jasné, že ma nepustí kým na neho neprestanem útočiť. Je to ťažké, pretože najradšej by som ho dokopala. Toto sklamanie je o to horšie kvôli mojim citom k nemu.

„Už si skončila?" opýta sa ma. Cítim, ako sa mi jeho oči zavŕtavajú do tváre. Neodpovedám mu. Ide mi len o to, aby ma pustil a viac sa ma nedotýkal. Harry si povzdychne a pomaly ma pustí. Následne sa postaví na rovné nohy a podáva mi ruku, aby som sa jej chytila a pomohol mi postaviť sa. Odmietnem. Sama sa postavím zo studenej zeme a zadívam sa na neho.

„Si odporný klamár," vypľujem mu do tváre a dám sa do kroku. Keď okolo neho prechádzam, nezabudnem mu udrieť do ramena.

„Xenia..." osloví ma, aby ma zastavil.

„Ako si mohol?" vykríknem a prudko sa na neho otočím. „Ako si to mohol predo mnou tajiť a nechávať ma celý čas v tom, že si ma nezachránil?" opýtam sa ho a skrčím plecia. Harry mlčí a iba na mňa hľadí. Nemá mi snáď, čo povedať? Myslím, že mi toho má vysvetľovať viac než dosť, no ani neviem, či to chcem vlastne počuť. Sama si uvedomujem, že sa viac sústredím na to, že mi klamal, než na to, kým vlastne je.

„Vieš ako som sa celý čas cítila? Po tej nehode sa na mňa každý díval ako na blázna. Bavili sa so mnou tak, že som sa sama tak začala cítiť. Naozaj som si o sebe istý čas myslela, že som len blázon, že som si ťa vymyslela. Nikto mi neveril," pokračujem, keď nič nehovorí a utriem si slzy. „A keď som ťa konečne našla, tak si sa mi pozrel do očí a povedal si, že som blázon. Neustále si to opakoval a vysmieval sa mi. Robil si zo mňa úplného idiota a nechával ma sa topiť. Nechával si ma v tom úplne samu." Zhlboka sa nadýchnem. Hoci si utieram slzy, je to zbytočné, pretože mi neprestávajú tiecť ďalšie a ďalšie.

„Veď ty si bola o tom aj tak presvedčená. Tak prečo ťa to teraz tak hnevá? Nemala by si byť skôr rada?" vykríkne po mne a priblíži sa. Spravím krok dozadu a nahlas prehltnem.

GolemWhere stories live. Discover now