The love of my life ❤ [HP FANFICTION]

Remus a Tonksová

Remus John Lupin. 36 rokov. Narodený 10. marca 1960. Slobodný. Bezdetný. Polovičný. Jediný syn Lyalla a Hope Lupinových. V útlom detstve pohrýznutý vlkolakom menom Fenrir Greyback. Patronus - vlkolak. Prezývaný aj ako Námesačník. Zaradený vo fakulte Chrabromil. Bývalý prefekt a profesor na Rokfortskej Strednej Škole Čarodejníckej a súčasný člen Fénixovho rádu, skupiny bojujúcej proti novopostavenej Voldemortovej armáde, ktorá sa každým dňom viac a viac rozširuje.

Presne takto vyzeral môj súčasný životopis. Na prvý pohľad sa môj život mohol zdať úplne obyčajný, ale opak bol pravdou. Schopnosť každý mesiac sa premieňať v netvora, ktorý by pokojne zabil aj najlepšieho priateľa nepatrila medzi moje najobľúbenejšie vlastnosti. Práve preto som sa odjakživa vyhýbal ženám a neprejavoval som k nim city. Nechcel som dopustiť, aby sa do mňa nejaká z nich zamilovala, prípadne by sme spolu mali dieťa a ono by po mne zdedilo vlkolačie gény.

Rodičia mi zomreli už dávno. Jedinou mojou rodinou boli dlhoroční priatelia James Potter, Sirius Black a takisto aj Peter Petigrew. Boli je však to veľmi dôležité slovíčko vo vete pred touto. James totiž pár mesiacov po narodení svojho prvého, a teda jediného syna tragicky zahynul so svojou manželkou Lily a takmer aj so samotným Harrym rukou Lorda Voldemorta. Ako je to možné? Ako sa k nim dostal? Odpoveď je zcela jednoduchá. Náš milý priateľ Peter ich totiž prezradil. Povedal mu, kde sa Lily a James skrývajú. Zradil ich. Neskôr si drahý Petigrew urezal prst, aby si všetci mysleli, že ho Sirius od toľkého hnevu, ktorý v ňom prekypoval zavraždil. Aj ja sám som bol toho názoru, že to môj dlhoročný priateľ urobil a tak bol v Azkabane celé tie roky právom zavretý.

Opak však bol pravdou.

Teraz však bolo všetko ako tak v poriadku. Sedeli sme sa obrovským masívnym dreveným stolom v rodnom dome Siriusa a jeho rodiny na Grimmauldovom námestí v Londýne. Nevedel som presne odhadnúť, koľko rokov to bolo dozadu, čo som sa tu ocitol naposledy. Cítil som sa, akoby to bolo včera.

Za stolom sedeli všetci členovia Fénixovho rádu, ako aj členovia ich rodín. Bola tam rodina Weasleyovcov, teda Arthur, Molly, Ginny, Fred, George a Ron. Percy sa mal iné povinnosti. Rovnako ako aj Bill a Charlie. Ďalej tam bol Sirius, Divooký Moody, Kingsley, Tonksová, Harry, Hermiona a dokonca aj Snape.

Neveril som mu, ale vzhľadom na to, že mu veril Dumbledore, snažil som sa predstierať nejaký ten záujem o to, aby tu bol a aby nám poskytol nejaké informácie o "vzkriesenom" Voldemortovi.

"Voldemort stavia novú armádu. Každým dňom je silnejší. Musíme sa spojiť, nie sa tu neustále hádať o hlúpostiach." Tieto vety som venoval Siriusovi a Molly, ktorý sa neustále hašterili kvôi Harrymu.

Ako by bol malé dieťa... Pomyslel som si.

"Je to len dieťa, Sirius! Remus, toto nie je žiadna hlúposť!" Kričala Molly rozčúlene. "Harry alebo aj ktokoľvek v jeho veku či ba dokonca mladší nemože byť prijatý do Rádu. Hrozí im veľké riziko." Namietala.

"Nie, Remus má pravdu. Ak Voldemort stavia armádu, chcem bojovať. Zabil mi rodičov." Povedal Harry. Sirius na neho žmurkol.

"Molly. Je na Harryho voľbe, či chce alebo nechce byť súčasťou Fénixovho rádu. Nemá ešte 17, áno, ale myslím, že je dostatočne schopný, ako aj ktokoľvek iný v tejto miestnosti na to, aby sme ho prijali." Pridala sa Tonksová.

Letmo som na ňu pozrel a hneď na to som odvrátil zrak späť na Molly. Netvárila sa príliš nadšene.

"Nechajte to tak. Och. Normálne sa najedzme a nepreberajme tu takéto témy. Harry a aj my sa stávame členmi Rádu už len tým, že sedíme za týmto stolom." Hovorila Hermiona. Nikto od nej takúto reakciu nečakal, ale musela sa uznať, že mala pravdu.