The love of my life ❤ [HP FANFICTION]

Neville a Hannah

Pohľad Nevilla

Osud sa vo mne riadne zmýlil. Nielen kvôli tomu, že som sa nestal vyvoleným, ako sa stať malo, ale zmýlil sa aj v láske. Zmýlil sa v žene, ktorú som miloval. Alebo som si len myslel, že ju milujem. Možno som si len myslel, že Lunu milujem, pretože som cítil strach zo smrti, ktorá číhala z každej strany. Áno, asi to tak bolo.

Bol to môj prvý oficiálny vzťah a aj napriek všetkých obavám som ho v pohode zvládal. Klapalo nám to, bolo nám spolu dobre, darilo sa nám v ňom. No zrazu prišla otázka: Čo ďalej? Čo chcem v živote robiť? Čo ma čaká? Čo teraz? Ktorým smerom sa vybrať? Tieto všetky otázky mi pohlcovali myseľ.

Nikdy som nebol špeciálne inteligentný, nadaný a talentovaný človek. Bol som jednoducho priemerný žiak, kamarát a po vojne aj frajer jednej baby. Pre mňa existovala len jedna možnosť, ktorá pripadala do úvahy. Vždy ma bavila herbológia a okrem nej som nič nevedel, nič ma nezaujímalo, alebo skôr nič mi nešlo. A Rokfort mi chýbal. Bol mojim domovom. Nikdy som nemal domov.

Vyrastať v maličkom domčeku s mojou pološibnutou starou mamou, ktorá sa obliekala ako ježibaba s muklovskej rozprávky Janko a Marienka, to nebola skvelá predstava o prežití môjho detstva. Môj osud bol daný. Patril som do Rokfortu. A to bolo tým hlavným problémom v našom vzťahu s Lunou. Ruiny starého Rokfortu nás spojili, no steny toho nového zase rozdelili.

Vďaka pomoci profesorky McGonagallovej, z ktorej sa stala riaditeľka Rokfortu, som sa stal aj ja členom profesorského zboru, konkrétne v odbore herbológie. No Luna mala iné plány, nie sťahovať sa do priestorov, kde strávila sedem rokov štúdia. Plánovala pokračovať v práci jej otca a naďalej vydávať časopis Sršeň. No náš vzťah sa neskončil najhoršie. Síce sme sa rozišli, no rozišli sme sa v dobrom a taktiež sme sa stali krstnými malej Lily Luny, dcérky Harryho a mojej najlepšej kamarátky Ginny.

A tak som zostal sám. Aspoň z tej romantickej stránky.

Pohľad Hannah

S vďakou som prijala ponuku profesorky McGonagallovej na post profesorky Transfigurácie, ktorý bol kedysi jej šálkou kávy, až pokým sa nestala samotnou riaditeľkou školy. Po tomto poste som túžila už za školských čias, od malička. Minerva bola vždy mojim vzorom a naveky ním ostane.

Avšak mala som aj iné dôvody na odchod z normálneho sveta. Potrebovala som sa osamostatniť od rodičov, robiť to, čo ma skutočne napĺňa a uniknúť zo sveta, v ktorom som neprestajne videla šťastné páry a ja som s nikým žiaden z nich netvorila. Áno, žiarlila som. Nemala som nikoho, kto by ma miloval pre to, aká som. Nemala som nikoho, koho by som sama dokázala milovať. Vždy som sa jej bláznivo buchla do nejakého hlupáka a nakoniec som skončila pri vedrách zmrzliny či pri desiatkach tabličiek čokolády a neskôr vo fitku, kde som si opätovne naprávala kondičku, ktorú som počas prejedania sa sladkostí stratila.

Tešila som sa na svoj prvý rok tu na Rokforte, teda na Rokforte ako profesorka, a nie ako žiačka. Napriek tomu všetkému zlému, čo sa nám prihodilo na konci nášho štúdia, pre mňa to bol stále ten istý Rokfort, do ktorého som pred mnohými rokmi vkročila po prvýkrát. Aj napriek tomu, že jeho steny prešli pár rekonštrukciami po ich zničení, stále na mňa pôsobil rovnako domácky, príjemne, rodinne.

Triediaca ceremónia sa čoskoro mala začať a všetci profesori sa už zhromažďovali vo Veľkej sieni za profesorským stolom, pri ktorom stálo mnoho stoličiek. Najskôr som si myslela, že ich dokážem spočítať, no nedalo sa. Bolo ich jednoducho veľa.

Jeho sa však nedalo nepovšimnúť. Mladého, švárneho mládenca s čiernymi vlasmi ako uhoľ, zelenkastohnedými očami a postavou, zubami a vyžarovaním, ktoré akoby ani neboli jeho. To nemôže byť on! pomyslela som si hneď pri prvom pohľade na neho. No tá podoba, tie oči a vlasy... Musí to byť on!