The love of my life ❤ [HP FANFICTION]

Draco a Astoria

Vždy som ho obdivovala. Vždy som sa na neho pozerala inými očami, akými ho videli ostatní.

Bolo v ňom dobro, rovnako potláčané ako pri všetkých slizolinčanoch, ako aj pri mne.

Prvého človeka, ktorého som v prvom ročníku zbadala na stanici King's Cross bol on. Práve a jedine on. Nik iný.

Zahľadela som sa do neho, akoby nik iný na svete ani len nemal existovať, ale on tak nemal. Necítil to tak.

V sebe a pred sebou videl len tú pýchu, cit, ktorý mu jeho rodičia od narodenia nanútili. Povyšoval sa nad ostatných. Aj na mňa.

Bolo jedno, že som bola v rovnakej fakulte ako on. Nezaslúžila som si jeho pohľad. Nezaslúžila som si jeho obdiv, zatiaľ čo on ten môj mal už od samého začiatku tohto príbehu.

Sestra Daphne sa mu snažila dostať pod kožu, čo sa jej aj podarilo. Po roku od toho, ako opustili Rokfort s ním pár mesiacov aj chodila, za čo som ju neznášala.

Nikdy som navonok neprejavovala svoje city k Dracovi, ale pna o nich dobre vedela. Vedela, že som bola do neho zamilovaná od prvého momentu, čo som zbadala jeho dokonalo upravené blond vlasy zdedené po jeho nemiestnom otcovi. Vedela, že aj napriek tomu jemnému vekovému odstupu som sa svojich citov k nemu nemienila vzdať, aj keby mali zostať neopätované.

...

Týždňové polročné prázdniny bežali v plnom prúde a ja aj spolu s mojom sestrou sme si ich naplno užívali v pohodlí domova.

Úprimne... domov mi chýbal. Chýbal mi každú jednu sekundu, pretože už som nebola tou malou Astoriou, ktorá sa starala len o to, s čím sa bude cez deň hrať a čo jej mama uvarí. Bolo to iné. Všetko sa zmenilo, vrátane mňa.

Niečo ma však prekvapilo. A zároveň naštvalo. A vydesilo. Nevedela som, ako sa mám cítiť. Všetky tie pocity mnou lomcovali a netušila som, ktorá ma pohlcoval viac.

"Prosím?!" Kričala som ako besná. "Si normálna? Ako to myslíš, že k nám príde Draco? Pýtala si sa našich? Čo povedali?" Zahrňovala som ju otázkami. "Si normálna?!" Skríkla som túto vetu ešte raz.

Neubránila som sa slzám, nedokázala som to. Cítila som sa zlomená.

Šesť rokov milovať toho istého chalana, ktorý sa postupne vypracoval v utláčaného muža, ktorého som aj cez tú všetku jeho zakrývanú bolesť a masku, ktorú nosil na tvári, je veľmi ťažké a bolestivé trápenie.

Ale niekedy city nehrajú tú najdôležitejšiu úlohu. To masky.

Aj napriek všetkej láske, ktorú cítim k mojej sestre, ona nedokázala milovať. Nie jeho. Nie tak ako ja.

Ani on to nedokázal. Nedokázal jej vyjadriť pocity, ktoré by si mala žena zaslúžiť.