The love of my life ❤ [HP FANFICTION]

James II. a Avani

Avani

"Nie je môj otec! A ty nie si moja matka! Už dobrých päť rokov nie! Pozri sa na mňa, Padma," jej meno vyslovila dostatočne zvýraznene, aby ju ešte viac vytočila. "Ja som nikdy nemala detstvo! Nikdy! Tvoja práca, otcov alkohol a jeho namyslené štetky mi ho vzali! Veď sa pozri na mňa! Som presným výplodom vás dvoch. Som obyčajná troska. Už na nemôžem dočkať, kedy odídem z tohto prekliateho domu na Rokfort! Alebo rovno z tohto sveta! Veď vy by ste si aj tak nevšimli, že tu nie som!" Amani kričala stále hlasnejšie a hlasnejšie, až sa jej podlomil hlas, ale aj kolená a bezmocne spadla na zem, ako troska.

Akoby to bolo včera, čo som svojej prácou posadnutej matke hovorila tieto slová, no pritom ubehlo už pekných pár rokov. Otca, teda muža, ktorý sa nazýval mojim otcom, som nevidela už dobre dlho. Ani si nepamätám, kedy to bolo naposledy, ale som si istá, že to bol krásny deň. Deň, kedy som naposledy mohla vidieť jeho spráchnivený ksicht, z ktorého mi bolo polku života zle až do dňa, kedy som odišla na Rokfort.

Ešte teraz sa mi nadvihuje žalúdok, keď si na neho spomeniem. Fuj, taký odporný človek. A že môj otec!

Ten ani netuší, čo som si kvôli jemu alkoholizmu a kvôli maminmu workoholizmu prežila. Vôbec to netušia. Ani jeden z nich. Akými depresiami som si prežila. Koľkokrát som sa pokúsila o samovraždu. Áno, naozaj som to urobila. Jazvy na predlaktí predsa len tak ľahko nezmiznú, najmä tie moje nie. Ale neboli to len fyzické jazvy, ktoré ma dokaličili. Aj tie psychické na tom zohrali svoju úlohu, dosť veľkú úlohu. Odmalička som vlastne žila bez rodičov. Jeden sa venoval chlastu a štetkám a mama sa venovala len svojej práci, ministrovi a jeho požiadavkám. Ktovie, čo s tým robila v práci okrem papierovačiek.

Jedinú vlastnosť, čo som si na mame skutočne vážila, vlastnosť, ktorú dala aj mne, bola, že som sa stala poctivou Bystrohlavčankou. Nešla som medzi tých nafúkaných idiotov. Česť výnimkám.

Triediaci klobúk dosť uvažoval, kým ma zaradil do správnej fakulty, v ktorej ozaj vyniknem, ale vybral si Bystrohlav, nie Slizolin.* Vybral si správne. Áno, bolo to správne rozhodnutie tej starej vecičky.

Dnes som začínala už svoj posledný ročník na tejto škole a popravde, vo vlaku som si aj dosť poplakala. Kamarátky ma utešovali, že po vyštudovaní pôjdem pracovať a nebudem sa musieť kontaktovať s rodičmi, avšak tým pádom Ministerstvo mágie nadobro padlo. Síce tam pracovala množstvo ľudí, kontaktu s mojou matkou by som sa rozhodne nevyhla. O otca som sa nezaujímala. Ten svoj všetok čas venoval prostitútkam a iným veciam.

Niekedy som mala proste chuť odísť ďaleko odtiaľto a začať po všetkých tých rokoch trápenia sa a neprestajnej bolesti konečne žiť svoj život. Skutočne žiť. Už iba rok a moje sny sa môžu naplniť. Áno, Avani, už iba rok.

Rozmýšľala som nad zmenou mena, pretože som sa hanbila za priezvisko, ktorým ma viacerí ľudia, najmä učitelia, oslovovali. Zabiniová, ako sa nazýva toto? Zabiniová, poďte sem! Zabiniová, výborné výsledky! Zabiniová, Zabiniová, Zabiniová...

Už mnohokrát som stála na Visiacej lávke, stojac z vonkajšej strany zábradlia, ktoré ju ohraničovalo a premýšľajúc, či skočiť alebo nie. Keby sa tak stalo, s mojou dušou by z môjho tela odišli aj všetky tie hnusné spomienky a myšlienky, ktoré ma priam zožierali. Všetko by bolo dobré.

Dnešok nebol výnimkou. Aj dnes som stála na tom mieste, len krok od svojej smrti. Je to zvláštny pocit, keď také málo vás delí od niečoho takého veľkého, ako je smrť sama.

Len jeden krok, Avani. Len jeden. Sprav to a zbavíš sa ich, tých všetkých problémov.

James