The love of my life ❤ [HP FANFICTION]

Frank a Alice

Iba mne sa môže stať, že mám rozpísaný príbeh a zhodou okolností sa mi všetok text označí, zatiaľ čo ja si nič nevšimnem, a tak stlačím tlačidlo a ono sa to všetko vymaže, však? A tak som proste stratila nervy a presunula sa na inú poviedku, lebo to musím v sebe momentálne nejako vstrebať. Ešteže to nebolo viac ako 500 slov, inak by ma asi zrazilo o zem, fakt.

Inak ľudkovia ďakujem za vyše 12K reads <3 love you all <3

Teraz vám prinášam poviedku o Nevillových rodičoch, tak snáď sa bude páčiť :)

Láska je láska, a tá naša bola ako každá iná. Bola pravá, čistá, krehká, skutočná. Bola to láska. Jednoduchá, krásna, romantická, prinášajúca do našich životov istú dávku optimizmu, najmä v čase, v ktorom kvitla. Vo veľmi zlom čase.

Bolo jasné ako facka, že sme navzájom boli do seba zahľadení už dávnejšie, skôr, než sme sa oficiálne dali dokopy, ale učinili sme tak až pár týždňov po začiatku posledného ročníka na Rokforte. Krásne to časy... Chodievali sme spolu po hrade, do Veľkej siene, do Rokvillu, na prechádzky po areáli školy, sedávali sme pred blčiacim krbom v klubovni, rozprávali si rôzne historky zo života, alebo sa len tak vyskytovali v objatí toho druhého sediac na gauči a boli sme šťastní.

Lenže láska prináša so sebou aj množstvo prekážok, a tou našou najhlavnejšou boli rodičia Alice, ktorí ju ku mne nikdy nechceli pustiť, ktorí sa netvárili príliš nadšene, keď sa dozvedeli o našom vzťahu, ktorí si celkovo nemysleli, že vôbec uskutočnenie nášho vzťahu bol dobrý nápad a dávali to dosť najavo. Alice mi o tom nechcela hovoriť, ale ja som z jej očí videl, že sa opäť cez prázdniny hádala so svojimi rodičmi. Videl som v nich slzy, ktoré zo slzných kanálikov stekali ako Niagarské vodopády. Videl som v nich tú bolesť a stúpajúce odhodlanie vykonať jednu vec, ktorá bola proti srsti nám obom, ale ona už dlhšie nechcela znášať tie úmorné reči jej rodičov protestujúc proti nášmu vzťahu. Videl som jej v očiach, že už dlhšiu dobu hľadala vhodné slová na ukončenie nášho vzťahu. Vzťahu, ktorí sme ani jeden ukončiť nechceli, ale ako hovoria muklovia: "Život je pes a my sme jeho granule", a tak aj bolo.

Momentálne sme osamotení sedeli v klubovni, na gauči, avšak neobjímali sme sa. Len tak sme tam sedeli ako dve mátohy a každý z nás dvoch čakal, kým prehovorí. Vedel som, že to bude práve dnes, kedy budú slzy tiecť a slová o tom, ako spolu nemôžeme byť, sa tu budú hlasno ozývať, ale ja som bol pripravený bojovať. Pretože za lásku sa má bojovať a ja som pripravený na boj veruže bol. A riadne.

"Frank, ja-" začala hovoriť, otočila sa tvárou ku nemu, nohy si dala do tureckého sedu a hľadela mu hlboko do očí. "Nejde to."

"Čo akože nejde?" tváril som sa naoko zmätene, pretože som si nemyslel, že vie, že ja viem, čo tu práve ide urobiť. Že ide ukončiť náš vzťah.

"Toto," povedala. "Náš vzťah," mykala rukami a snažila sa mu ozrejmiť to, čo (ne)chce spraviť, ale dochádzali jej slová.

"Aha," odvrátil zrak. Netušil, že tie slová na neho budú takto pôsobiť. "Ale prečo by to nešlo? Veď ma ľúbiť, Alice. Ja viem, že ma ľúbiš a ja ľúbim teba. Spolu tvoríme pár, ozajstný pár, ktorý sa miluje. Milujeme jeden druhého a-" chcel som hovoriť ďalej, vyznávať jej lásku, hovoriť jej o tom, že život s ňou by mal zmysel, že sa nesmieme jeden druhého vzdať, ale ona ma prerušila.

"Nie je to tak," snažila sa potláčať slzy. Vycítil som to z jej roztraseného hlasu. Vyžarovalo to z nej. Bojovala sama so sebou.

"Nesnaž sa mi tu tvrdiť klamstvá," pochybovačne som mykal hlavou. Nesmel som dovoliť, aby jej rodičia nad ňou zvíťazili. Nesmel som.

"To, čo bolo predtým, bolo klamstvo, Frank," hovorila priamo a jej hlas sa ustálil. Začínala veriť tomu, že robí dobre, že keď ma opustí, môže ma urobiť šťastným, dať mi slobodu, a tým by mi eventuálne poskytla možnosť začať žiť nový život, ale o nič z tohto som ja záujem nemal, pretože som chcel žiť jedine s ňou a jedine s ňou by som bola schopný nájsť svoje celoživotné šťastie.

"Teraz tu je klamstvo," povedal som a znovu som jej hľadel do tých krásnych očí, ktoré by naše dieťa určite zdedilo. "Ale v tvojich slovách, Alice. Viem, že toto nechceš a že sa tu priamo pred mojimi očami mučíš. Nerob to, lebo svojimi mukami mučíš aj mňa a ja nechcem trpieť. Nechcem trpieť pre zbytočnosť, pretože tvoje klamlivé slová sú momentálne úplne zbytočné, pretože ja ťa milujem, ty miluješ mňa a pokojne zabijem každého človeka na tejto planéte len preto, aby som bol s tebou, pretože tam vonku vládne zlo a ja proti nemu nechcem bojovať, ak nemám bojovať po tvojom boku. Nemám chuť žiť, ak nemám žiť po tvojom boku. Pretože ty máš byť po mojom boku, máme byť spolu, ľúbiť sa a všetkým okolo nás, najmä tvojim rodičom ukazovať, že láska je skutočná a tá naša je skutočne skutočná. Milujem ťa, Alice. Nehraj sa tu na niekoho, kým nie si. Nehovor to, čo nemyslíš vážne."

Alice sa na mňa dívala a div neotvorila ústa od údivu, ktorý jej dušičkou prebehol. Slzám už nechala voľný priebeh, už sa na nič nehrala. Vedela, že by ďalšie slová boli zbytočné.

"Ako si vedel, že klamem?" spýtala sa potichúčky, akoby sa hanbila za svoje konanie. Mierne sklonila hlavu ku svojim zloženým nohám.

Zachytil som jej bradu pomedzi palec a ukazovák a pozdvihol som ju do pôvodnej polohy. Potom som jej tým istým palcom zotrel z jej krásnej tváričky stekajúce slzičky a vtisol som jej jemný božtek na špičku nosa. "Pretože ťa milujem," zopakoval som slová lásky a na jej uplakanej tvári sa objavil široký úsmev. "A pretože viem, že si hrozná klamárka," uškrnul som sa a ona vyprskla do hurónskeho smiechu. Keď s tým skončila, pobozkala ma jemne, ale potom bozk prehĺbila.

"Ach, Frank," vzdychla si. "Môj Frank," povedala a pobozkala ma do kútiku úst. "Milujem ťa," vyznala mi lásku aj ona a ja som to už dlhšie nevydržal a tentoraz som to bol ja, ktorý začal s bozkávaním.

...

Napokon som mal pravdu. Zdedilo jej oči. Naše dieťa. Náš syn.

Syn, jeden z detí, z ktorých sa jeden z dvojice mal údajne stať budúcim hrdinom a prekonať zlo, proti ktorému sme momentálne bojovali.

Náš Neville.

Boli sme šťastní, keď sa nám narodil. Vidieť na Alicinej tvári krásny úsmev plný šťastia, lásky a nehy, vidieť ju, ako v náručí drží naše bábätko a so všetkou láskou sveta ho hladí po malom telíčku zabalenom do huňatej dečky.

Lenže šťastie netrvá 365 dní v roku počas celého života. Niekedy sa to obdobie musí aj prelomiť a prísť obdobie horšie. A to aj prišlo.

Avšak najväčším problémom boli tie muky, dlhočizné muky trvajúce snáď aj niekoľko hodín, ktoré nás priviedli k šialenstvu.

A zrazu tu bolo len to prázdno a jej z časti našej zostávajúcej duše sme si uvedomovali, že ešte žijeme. A uvedomovali sme si to na nemocničnom lôžku, kde sa o nás staral personál nemocnice, pretože sami by sme sa o seba nedokázali postarať.

Napokon z nás vyprchal rozum, činy, láska, až na konci našej spoločnej cesty aj život.

Ale kedy to bolo, to nik nevie. A skutočný rozprávač tohto príbehu tiež nie, pretože som mu to nestihol povedať.