Spolubývajúci

10

Smiech ma prešiel pri pohľade na Sebastiánovo obnažené telo, ale i veselý, asi ešte trochu pripitý tón hlasu, ktorým mi vrúcne ďakoval, ale ja som stále nechápala za čo. Len som narýchlo žmurkala a tápala.

„Za čo mi ďakuješ?"

„No, že si ju tak rýchlo vyprevadila von. Už bola celkom otravná, nevedel som sa jej zbaviť, ale keď ťa zbadala a počula, radšej zrýchlila tempo a zdrhla," smial sa ako malý chlapec.

Založila som si ruky na hrudi a prevrátila na neho očami. Vedela som, že ženy mal len na jednu vec, pričom som teda nechápala, ako sa s ním mohla Laura kamarátiť, jedine Sofiu som tipovala ako dobrovoľný okrasný prívesok, keďže tajne dúfala, že si ju Sebastián vyberie ako svoju jedinú a poslednú. Ale týmto svojím správaním ma utvrdil v tom, že o svojich milenkách nemal vysokú mienku a neunúval sa ich ani poriadne vyprevadiť z bytu, ktorý koniec koncov ani nebol jeho.

„No dobre, vidím, že si podráždená už zrána. Ale vážne ti ďakujem. A ďakujem ti aj za Lauru," dodal a zdvihol ruky obranne pred seba, aby mi naznačil, že nemusím útočiť hneď na všetko.

„A čo s Laurou?" Nechápala som.

„Hneď som ju podrobil výsluchu. Videl som, že sa bavíte na balkóne a poviem ti pravdu, bol som z toho celkom nervózny," vysvetľoval stonajúc.

Zrejme sa dostavovala opica.

„Prečo si bol nervózny? Očakával si trápne dramatizovanie minulej soboty?" Zasmiala som sa.

Vážne prikývol, sledujúc ako sa presúvam do kuchyne. Nasledoval ma, zrejme chcel rozhovor rozvíjať ďalej, čo som nečakala, ale pomaly predýchavala a snažila som sa udržať duševný balans.

„Dáš si kávu?" Spýtala som sa, ani som sa na neho nepozrela.

Keď neodpovedal, zdvihla som k nemu hlavu a on sa v tichosti opieral o jedálenský stôl, sledoval každý môj pohyb a skúmal, na čo práve myslím. Ak by odhalil, že mi práve zaplesalo srdce nad jeho napnutými svalnatými ramenami, zrejme by rýchlo ukončil hru dobrého a zlého policajta a žiadny rešpekt by som si u neho nevydobyla. Asi som sa pozerala dlhšie, ako som mala, lebo som sama cítila, že vzduch sa medzi nami akosi ohýba a hustne, nie však kvôli rozhovoru, ale kvôli faktu, že tam proste len tak stál a čumel, čo ma vyvádzalo z miery. A on to asi videl.

„Ďakujem. A ak je to možné tak s mliekom a cukrom," odpovedal celkom potichu, zamyslene.

Mykla som podvedome hlavou, pretože som tipovala inú odpoveď, chcela som byť len slušná. Každopádne ma prekvapilo, že taký športový typ pil kávu s mliekom i s cukrom, vlastne takú kávu, akú som mala najradšej ja. U neho som to skôr tipovala na presso bez cukru a bez mlieka.

„Zaujímavé, že si Laure nepovedala skoro nič. Dokonca si o mne hovorila celkom pekne," konštatoval, stojac stále pri stole, sledujúc, ako sebe aj jemu pripravujem kávu.

Neodpovedala som mu, lebo som nemala čo. Netušila som, o čo jemu aj Laure vlastne išlo, čo ich tak zaujímala moja mienka. Dorobila som kávu a bez nejakých náznakov emócií som mu ju odniesla k stolu, kde stál. Sadol si hneď na stoličku a ďakujúc sa vrhol na teplú uzdravujúcu tekutinu.

Premýšľala som, či si sadnem k nemu a dopijem si kávu tam, ako som zvykla, kým som bývala sama, ale nežiadalo sa mi s ním sedieť a nútiť sa mu do blízkosti. Vybrala som sa teda k pohovke, kde som sa usadila a nohy si zložila pod seba.

„Laura je veľmi inteligentná a empatická. Mal by si sa od nej čosi priučiť. Hneď vytušila, že sa niečo stalo, len nevedela čo. Tak sa ma na to vypytovala. Viac-menej som jej klamala, ale to preto, lebo som nemala potrebu zdôverovať sa jej," dodala som po chvíli trápneho ticha a zamyslených pohľadov zavesených do prázdna.