Spolubývajúci

20

Nevedela som, čo riešiť skôr. Či sa brániť naliehavým dotykom Rolanda, alebo konfrontovať Rebeku, či to myslí vážne, alebo karhať Sebastiána, alebo kašľať na všetko a nechať večer nech sa vyvinie akokoľvek. Kým som sa snažila zorientovať, Roland ma dookola zvŕtal a nebola som schopná reagovať pre šok, ktorý mi spôsobila Rebeka. Roland ma ale natoľko zamestnal, že som si nevšimla, kedy Rebeka už niekam zmizla. Nech som sa obzerala akýmkoľvek smerom, nedokázala som ju nájsť. Parket osvetľovali predovšetkým lasery a blikajúce reflektory, každá druhá tmavovláska vyzerala v takom zlom svetle ako Rebeka.

Zrazu ma vyrušil Roland, lebo mi vtisol na líce bozk. Ani som si neuvedomila, ako veľmi sa na mňa tlačil. Rozpačito som sa usmiala a snažila som sa mať ho ďalej od tela, ale bol neodbytný. Napokon som mu predsa len nejako vykĺzla zo zovretia rúk a snažila som sa mu gestami naznačiť, že sa potrebujem napiť. K boxu ma nasledovala aj udychčaná Laura. Usadili sme sa na svoje miesta a hltali sme čerstvo namiešanú Piña coladu.

„Nevieš, kde je Seb?!" Kričala cez hudbu Laura.

„Neviem, ani som si nevšimla, kedy sa vyparil! Ty si si náhodou nevšimla, kam šla Rebeka?!"

Laura pokrútila hlavou a už keď to robila mi pomaly dochádzalo, čo bolo zrejme vo veci. Zalapala som po vzduchu. Laura si môj neprítomný výraz okamžite všimla a ihneď ma začala kontrolovať, či som v poriadku. Nechcela som jej načrtnúť svoje podozrenie, ale možno na to postupne prišla aj ona sama. Rebeka sa zrejme už v tejto chvíli niekde vrhala na Sebastiána. V takýchto baroch zvykli mávať zašité kúty, v ktorých sa dalo robiť nepozorovane čokoľvek. Na rýchlu jednorazovú zábavku niekomu postačili aj toalety, ale tá predstava mi mierne pokrútila žalúdok.

Po chvíli sa ku nám dovalil Roland a Laura sa bez mihnutia oka postavila a odpochodovala naspäť na parket. Zazerala som po nej a telepaticky som jej naznačovala, že ma nemala nechať samú, ale ona si ma absolútne nevšímala. Roland sa pohodlne oprel o operadlo sedačky a prehodil si ruku cezo mňa. Stuhla som ako ľadovec.

„Bavíš sa?!" Kričal mi do ucha.

„Aj áno!"

„Dnes vyzeráš mimoriadne krásne!"

Zapýrila som sa a širokým úsmevom som mu naznačila, že mu ďakujem za kompliment.

„Celkom slušne si zapadla do našej malej partie!" Lichotil ďalej.

Pomaly som začínala tušiť, o čo Rolandovi išlo. Nedokázala som sa rozhodnúť, či som sa cítila viac nekomfortne alebo potešená. Bili sa vo mne oba pocity a trochu ma to miatlo.

„Myslím si, že sa medzi vami ujala skôr Rebeka!"

„Ale ona je ako Sofia. Nie je zaujímavá ako ty. Od prvého stretnutia som si ťa všímal a úprimne povedané, poriadne si sa mi zapáčila!" Vyjachtal zo seba.

Temer som zamrela na mieste. Hltal ma pohľadom ako hladný samec tigra, modrými očami prečesával každý kúsok môjho tela a prehodenou rukou ma pomaly hladil na pleci. Keďže som v tom šoku nedokázala vydať ani hlások, len som sa rozpačito usmievala, pevne ma schytil a vtlačil mi ďalší dlhý vášnivý bozk na líce. Neodtiahol sa úplne, čelo si oprel zboku o moju tvár, dýchal mi na krk a dával mi čas na reakciu. Ostala som úplne ochromená, nezvládala som sa ani pohnúť.

Bolo to intenzívne, vášnivé a nečakané, ale namiesto obdobných pocitov ma zmietala nervozita a diskomfort.

Nedokázala som mu fyzické prejavy alebo nadšenie opätovať. Mierne som sa mykla od neho, aby pochopil, že sa chcem posunúť bokom, ale našťastie zo mňa ihneď zvesil ruku a ustúpil. Začudovane po mne pozeral, no nepýtal sa nič. Takmer okamžite ma premkol pocit viny, ktorý by však nemal byť popudom k tomu, aby som sa na neho vrhla. Bolo mi ľúto, že som nedokázala so sebou nič poriadne urobiť, naštartovať sa alebo úplne sa uvoľniť. Nedokázala som byť ako Sebastián alebo Rebeka. Musela som to zatrhnúť už v zárodku.

„Prepáč, ale TOTO ja nemôžem!" Vysvetľovala som mu.

Chápavo prikývol, nevyzeral urazene alebo smutne, zbadala som však očividné sklamanie. Naklonil sa ku mne a čosi mi kričal do ucha, ale rozumela som len čiastočné veci. Usmieval sa však, za čo som bola rada.

„Nevadí, kráska! Treba si dnešok užiť!" Zahlásil a s lišiackym úsmevom odbehol naspäť na parket.

Stále som tam nevidela ani Rebeku, ani Sebastiána. Môj pohľad sa stretol s Lauriným a hneď som pochopila, prečo bola prv akási utiahnutá. V jej očiach sa zrkadlila žiarlivosť, nie zákerná či nepriateľská, ale úplne prirodzená, nevinná, možno aj nechcená. A aj keď tancovala ako o dušu a hádzala po okolí falošné úsmevy, oči sa jej leskli slzami. Povzdychla som si. Nepoznala som tých ľudí ani mesiac a už sme spolu s Rebekou miešali karty s osudom jednotlivých kamarátov. Sofia bola bez debaty zamilovaná do Sebastiána, možnože minimálne nejakou majetníckou láskou, a práve pre toto abnormálne žiarlila na Rebeku. Leo bol flegmatik, ktorý možno túžil po Sofii, ale bol až príliš introvertný na to, aby jej to povedal alebo nejako naznačil. A Laura bola potajomky zamilovaná do Rolanda, ktorý si, bohužiaľ, vyhliadol mňa. Marko bol samostatná jednotka, ale možno keby som ho bližšie preskúmala, zrejme by som aj u neho objavila latentnú náklonnosť k niekomu v partii. V skupine som bola asi jediná, ktorá nemala záujem o nikoho a o nič.

Postavila som sa z boxu, lebo som potrebovala odbehnúť na toaletu. Predierala som sa cez tancujúci dav a v duchu som preklínala Rebeku, že ma nechala samú medzi cudzími ľuďmi. Tesne pred toaletami ma pod ramenom ktosi schytil a stiahol k sebe na telo. Zhíkla som a šokovane som dvíhala hlavu k tvári toho odvážlivca. Nepoznala som ho, bol to len miestny trúfalec, ktorý to chcel na mňa skúšať. Držal ma okolo pliec, tlačil si ma na seba a z úst mu poriadne tiahol alkohol.

„Ahoj, kráska, zatancuješ si?!" Kričal mi do ucha.

„Nie, nie, ďakujem, idem na toaletu!"

„Čože?!"

„Musím ísť na toaletu, nechcem tancovať!" Zopakovala som mu ešte hlasnejšie.

„Ale no! Aspoň kúsok tanca!"

„Nie, nie, nie, vážne nechcem!"

„Nebuď taká, zatancuj si so mnou!"

„Prosím, pusti ma, chcem ísť na záchod!"

„Poď na parket!"

„Nie, nie! Pusti ma!"

„Neprotestuj toľko a poď!"

„Nie, pusti ma, prosím!"

„Poď so mnou!"

Chytala ma mierna panika, nechcel ma pustiť, nech som mu akokoľvek oponovala. Začala som sa teda šklbať, dúfajúc, že mi dá pokoj. Jemu sa to však akosi zapáčilo a stiahol ma k sebe ešte pevnejšie. Začala som sa už skutočne obávať, a tak som kašľala na slušnosť a s krikom som sa ho snažila celou silou od seba odstrčiť. Celkom sa mi to darilo, ale i tak si ma vedel akosi prechytiť, takže som stále nemala voľnú cestu.

Náhle do nás niekto sotil, ten chlap konečne pustil svoje zovretie a ja som mohla aspoň mierne odstúpiť, a zrazu som len zbadala niekoho päsť, po ktorej neznámy  okamžite letel k zemi, kde pristál s krvavým nosom. V strachu som iba zhíkla a úplne stŕpnutá som sledovala celú scénu akoby bola vystrihnutá z akčného filmu. Otočila som hlavou a otrasená šokom a zdesením som sledovala rozzúreného Sebastiána so zaťatými päsťami, ktorými chlapovi manévroval pred tvárou a čosi po ňom vrieskal. Chlap sa pozviechal rýchlo, ale našťastie nemal odvahu vrhnúť sa do bitky.

Zrazu sa Sebastián otočil ku mne a s blčiacimi očami plnými hnevu a nejakými komentármi, ktoré som pre hudbu vôbec nepočula, ma zdrapil za ruku a ťahal ma von z Andromedy.