Spolubývajúci

44

Hľadela som do prázdna pred seba, sediac za kuchynským stolom, bezmyšlienkovite miešala rannú kávu a pýtala sa sama seba, či som urobila správne, že som súhlasila so stretnutím s mojím bývalým snúbencom. Mala som v hlave poriadny chaos. Jednak som prekonávala migrénu po pretancovanej a prepitej noci v Andromede, jednak som bojovala s vlnami emócií, ktoré mnou lomcovali od prebudenia. Alkohol spôsobil, že som neuvažovala celkom realisticky. Moja hlava sa rozhodla mučiť sama seba. Nestačil Sebastiánov nezáujem. Nestačilo jedno sklamanie.  

Nahlas som si vzdychla.

Asi to tak malo byť. Jeden mi uštedril ranu, lebo som bola príliš dôverčivá a druhý, lebo som bola príliš naivná. Okrem toho, sama som si predsa stanovila, že som chcela mať od mužov pokoj a napriek tomu som to porušila a dovolila Sebastiánovi, aby ma vnútorne rozložil. 

Mikael sa chcel stretnúť až podvečer, takže som mohla celý deň polihovať v pyžame, sledovať filmy, alebo sa tak aspoň tváriť a vymýšľať výhovorky, pre ktoré by som zo stretnutia mohla odísť skôr. Nechcela som to už rušiť, aby som nevyzerala ako slaboška. Nechcela som pred ním vyzerať, že som sa cez rozchod ešte nepreniesla. I keď bola celá pretvárka lžou, potrebovala som, aby ma Mikael videl ako silnú a sebavedomú ženu, ktorá sa psychicky i fyzicky nezložila len preto, že ju zradil. Chcela som, aby videl, že mám na viac, ako na jeho trápne lichôtky v Andromede. Chcela som, aby videl, že už nemal na mňa dosah. Už na mňa nemal vplyv, i keď mnou manipuloval prakticky už od šestnástich. Potreboval som mu dokázať, že som už nebola JEHO. 

...

„Ale čo? Pekne! Nevedel som, že je z teba taká veľavážená profesorka! Si šikovná, vážne!" chválila ma Mikael s  úsmevom. 

Ktovie, či bola jeho radosť falošná a vypočítavá, alebo ozaj úprimná. Jeho chvála sa mi nezdala ako čistá priateľská službička. Poznala som ho do špiku kostí. Teda, kedysi. Mikael, ktorý ma, metaforicky povedané, nechal stáť pred oltárom, pretože nedokázal niekoľkokrát udržať svoj pohlavný orgán v nohaviciach, bol pre mňa celkom neznámym človekom. Neverila som mu už ani pol slova. 

Sedeli sme v kaviarni, ktorú som často navštevovala aj s dievčatami a vedela som, že kým u mňa Sebastián býval, tiež si ju obľúbil. Bola na taktickom mieste. Do bytu som to mala v prípade potreby úteku len pár minút.

„A ty čo? Kde pracuješ?" spýtala som sa, predstierajúc seriózny záujem. 

„Ale, v tej istej firme, ako vždy. Ponúkli mi vyšší plat, aby som nedal výpoveď, tak som ostal," pochválil sa. 

„Tak to máš super," odsekla som, hľadiac na dno pohára so zeleným čajom.

Pred kaviarňou zúril hustý lejak, ktorý ma vyvádzal z koncentrácie, ako keby sa búrky stali mojím priamym spojením so Sebastiánom. 

„Máš teraz niekoho?" spýtal sa náhle.

Vyrušil moje myšlienkové pochody, prudko som k nemu zdvihla hlavu a nechápavo nadvihla obočie. 

„Pýtam sa, či máš teraz priateľa," zopakoval otázku, snažiac sa zakryť mrzutosť.

„Nie, nemám. A ty?" automaticky som mu zvedavosť oplatila. 

Pokrútil hlavou: „Nie. Som slobodný už pekne dlho." 

Videla som, že očakával na mojej tvári iný výraz, ale keď v nej neuvidel prekvapenie, súcit, či dokonca nadšenie, nezakrýval zarazenie. 

Odrazu prudko a mohutne zahrmelo, ozvalo sa masívne dunenie i trieštivý prenikavý zvuk po zásahu blesku neďaleko kaviarne. Úplne ma naplo. Zvrtla som hlavu k oknám, ktoré tvorili prednú časť kaviarne, vďaka ktorým som videla, že na ulici zúrila hotová prietrž mračien a ďalšia skorá letná búrka. Nervózne som si žmolila ruky, uvedomujúc si, že som absolútne nedokázala vnímať Mikaelove reči.