Spolubývajúci

22

„Ja na Rebeku nežiarlim!"

„No ako myslíš, ale nerozumiem, čo si taká podráždená," zamrmlal si popod nos a skúmavo si ma prezeral.

„Vážne ma nepustíš domov?!" Zúfalo som na neho zagánila.

Znechutene prevrátil očami, pustil moje zápästie a ustúpil o krok vzad. Automaticky som si ruku privinula k telu, nečakajúc takú silnú páľavu na mieste jeho dotyku.

„Ak chceš ísť, tak choď," odsekol tvrdo.

„Nevydieraj ma citovo, už je veľa hodín a ja nie som zvyknutá na hýrenie celú noc, išla som sem len preto, že si ma donútil. Je zázrak, že som ostala až takto dlho," protestovala som.

„Ako hovorím, je to na tebe," zdvihol ruky do vzduchu na znak ľahostajnosti voči môjmu odchodu.

Nazúrene som vystrčila bradu dohora a nahnevane som na neho prižmúrila oči: „Čo odo mňa očakávaš?"

„Len pár minút tvojho času. Postavíš sa vedľa mňa, pozdravíš sa a po pár minútach rozhovoru budeš môcť odísť. Teda, ako uznáš za vhodné," ozrejmoval mi ľadovo.

Založila som si ruky vbok, nahnevaná a podráždená, neschopná racionálne premýšľať. Hnevalo ma, že ma Sebastián nútil do niečoho, o čo som nemala v tej chvíli vôbec záujem len preto, že si to jednoducho zmyslel. Namyslenec! Aj keď som sa všemožne snažila odporovať, nedokázala som ho úplne odmietnuť, lebo ak sa tak strašne snažil zadržať ma a donútiť ma ostať, bolo mi jasné, že mu veľmi záležalo na tom, aby sa videl a zhováral s bývalou. Možno ho práve city k nej nútili premýšľať takto chaoticky.

Zaujímavé, že keď sexoval s Rebekou, bývalá mu vôbec nechýbala! Nadávala vo mne racionálna Sara a mala úplnú pravdu.

„Dávam ti najviac dvadsať minút a potom odchádzam!" Zahlásila som napokon s povzdychom.

Urazený výraz tváre sa mu v sekunde zmenil na pobavený a víťazoslávne sa na mňa zaškeril, na čo som hneď na neho prevrátila očami. Bez ďalšieho pýtania a postávania ma schmatol za ruku a ťahal ma späť do Andromedy.

„Nabudúce skús použiť slovko prosím," zahučala som kráčajúc.

Predierajúc sa pomedzi dav ľudí, stočil ku mne hlavu a prekvapene na mňa dvakrát zažmurkal, napokon sa ospravedlňujúco pousmial. Možno si vážne neuvedomoval, že mi svoj plán vnucoval a nie prosil o spoluprácu, čo by bolo vhodnejšie. A hlavne férovejšie.

Dotiahol ma k boxu, ktorý bol v najvzdialenejšom kúte baru. Už ako sme sa blížili k sedačkám, cítila som, že mnou lomcuje nervozita a úzkosť. V hlave som si často snažila predstaviť Sebastiánovu bývalú, pretože som bola nehorázne zvedavá, aká osoba tak veľmi dokázala opantať myseľ muža, ktorý mohol mať ktorúkoľvek a predsa sa zacielil na tú jednu jedinú. V podstate som túžila spoznať ju, pretože ma predstava o nej fascinovala.

Moja fantázia ma nesklamala. V boxe sedeli len dve ženy, bezstarostne a veselo sa rozprávali, naklonené k sebe tvárami. Vôbec netušili, že sa k nim blížime. Obe boli atraktívne, štíhle, vysoké a dokonale upravené. Jedna mala havranie čierne vlasy, dlhé hádam až po pás. Druhá mala akési červené, možno tmavočervené vlnité mikádo, zle sa to rozoznávalo v tom diskotékovom svetle.

Zastali sme kúsok od žien, ktoré na nás prekvapene zdvihli hlavy a obidve hneď spoznali v neznámom rušiteľovi Sebastiána. Neopomenuli hodiť zvedavé pohľady aj mojím smerom, ich cieľom záujmu však ostal primárne on. Videla som, ako sa im rozžiarili oči, zafarbili líca a pery pri úsmeve nevedomky pootvorili, pod návalom Sebastiánovej príťažlivosti a charizmy. Ženy vyskočili na rovné nohy, obišli stôl a ihneď sa so Sebastiánom zvítavali. Obe boli skutočne veľmi pekné, sebavedomé, na úrovni. Aj jedna, aj druhá mohli byť pokojne Sebastiánovou partnerkou.

Automaticky mi pustil ruku a už sa so ženami stískal. Stála som tam ako tretie koleso na voze. Kvôli hluku som ani poriadne nepočula, čo si medzi sebou hovorili, podľa gest a mimiky mi bolo jasné, že sa videli radi a navzájom si odpovedali na základné zdvorilostné otázky. Zrazu sa ku mne všetci traja otočili a Sebastián mi naznačil, že sa mám k nemu trochu priblížiť. Posunula som sa o krok vpred a pokúsila som sa, napriek stresu, únave a úzkosti, vykúzliť na ženy čo najžiarivejší úsmev. Musela som predsa Sebastiána dokonale odprezentovať.

Predstavil ma ako svoju spolubývajúcu a bez varovania si prehodil ruku okolo môjho pásu. Okamžite mi z toho miesta začalo do celého tela vystreľovať brnenie a zvláštne teplo. Ledva som to ustála bez ošívania a zadrhnutého dýchania. Sebastián si to asi všimol, neviem, každopádne hneď nahodil neodolateľný široký úsmev, ktorým odrovnal mňa aj tie dve ženy. Obe iba zmätene skákali očami zo Sebastiána na mňa a na miesto na páse, kde ma tak pevne zvieral. Neskrývali rozpaky a prekvapenie. Najviac zarazene pôsobila tá čiernovláska. Bolo to  trochu nepríjemné, lebo nech sa Sebastián snažil o čokoľvek, bol to klam.

„Ďakujem ti, už môžeš ísť pokojne domov. Ostanem tu so Silviou," zahučal mi Sebastián do ucha.

Spustil ruku z môjho pása, čím ma ako šmahom čarovného prútika prepustil z paralýzy a totálneho rozkladu môjho sebaovládania a vykúzlil na mňa uhrančivý  úsmev. Potom už venoval pohľady len smerom k vysokej štíhlej čiernovlasej Silvii, ktorej sebavedomie ma úplne odrovnávalo. Táto žena nemala konkurenciu, úplne som rozumela, prečo bol ňou Sebastián posadnutý. Pochopila som, že je spokojný a že dosiahol, čo chcel a už moju pomoc nepotreboval. 

Decentne som sa odzdravila, hodila som na neho sprisahanecký pohľad, ale už ma veľmi neregistroval. Plnými dúškami si užíval si roztúžené reakcie žien na jeho magické pôsobenie, a tak som sa snažila zmiznúť od nich čo najrýchlejšie. Neviem, či som utekala z Andromedy tak rýchlo preto, že som už skutočne chcela ísť domov alebo preto, že pohľad na Sebastiána s tou, o ktorú sa tak veľmi usiloval vo mne zrazu, úplne nečakane a úplne neracionálne, vzbudil akúsi horkosť. 

...

Prebudila som sa tesne za obedom. Takmer okamžite mi začalo trešťať v hlave ako následok mnohých drinkov a sladkých kokteilov. Ťažkopádne som si vzdychla, ešte stále trochu omámená a rozospatá. Potichu som sa vykradla z izby do kúpeľne a po rannej hygiene som po špičkách cupitala do kuchyne. Postavila som vodu na kávu a so zívaním som skúmala, čo by som bola schopná stráviť na raňajky. Nebolo mi zle, ale cítila som, že mám žalúdok akýsi krehký. Vybrala som si napokon len jogurt a zmiešala som si ho s ovsenými vločkami. Usadila som sa na pohovku do obývacej časti, ťukala si do mobilu a pomaly som raňajkovala.

Zrazu sa s vŕzganím roztvorili dvere na Sebastiánovej izbe a ja som automaticky zdvihla hlavu so zamrmlaním dobrého rána. Z izby ale nevyšiel môj spolubývajúci. Vo dverách sa zjavila poriadne strhaná, rozospatá a dezorientovaná vysoká štíhla červenovláska s vlasmi ostrihanými na mikádo. Nechápavo som na ňu zazrela a premýšľala som nad tým, že mi bola akási známa. Keď vedľa nej prešiel mrzutý, nevyspatý Sebastián oblečený len v klasických domáckych teplákoch, spomenula som si na zoznamovanie sa s jeho bývalou priateľkou v Andromede. Silvia tam bola s kamarátkou, ktorá práve stála v chodbe nášho bytu a snažila sa čím skôr vypariť. Tá chodba si už prežila toľko zahanbených žien, že by mohla napísať memoáre hanby.

Úplne odrovnaná som aj zabudla prežúvať  svoje vločky, len som v tichosti neprítomne hľadela pred seba, so sánkou padnutou až po kolená a zdvihnutým, spýtavým obočím. Sebastián vyzeral zúbožene, zrejme sa ku koncu noci nezdržal a s alkoholom to na záver prehnal. Muselo mu byť veľmi zle, lebo mi len bez slov zdvihol ruku na pozdrav a keď neznáma červenovláska zabuchla dvere, presunul sa ku mne na gauč, zviezol sa na operadlom a tvár si zakryl rukami. Neveriacky som na ňom pokrútila hlavou.

Ako a prečo skončil v posteli s červenovláskou, keď pôvodne šiel zbaliť bývalú? Čo sa tam ešte včera udialo? Bol to jeho zámer, aby Silvia žiarlila, alebo spontánny a hlúpy nápad? Ako sa teraz môže k nemu Silvia vrátiť, keď jej pretiahol kamarátku?

Nasucho som preglgla. Nebola jediná, ktorej pretiahol kamarátku.