VOĽNÉ (FINÁLNE) POKRAČOVANIE PRÍBEHU HRÁČ
🔹{tretí diel série #hra} 🔹
Dokáže ľudské srdce poslúchnuť príkaz mysle?
Akú nadvládu má rozum nad červeňom?
Dostáva sa na stupeň víťazov vábenie poznania alebo ho prechytračia pevné morálne zásady?
Hra...
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
𝔸𝕃𝔼𝕏
,,Zdravím, vy budete Lianin otec." Priateľský tón mu síce v tvári nevykúzlil naladenie hodné úsmevu, ale aspoň som to skúsil.
Premeriaval si ma ako niekoho, kto sa mu zdal byť podozrivý. Pravdepodobne som prišiel aj o ranného stojáka pod toľkým vražedným pohľadom.
,,A ty budeš ten, z koho je moja dcéra taká pobláznená." Preniesol vecne, rukami sa oprel o kolesá vozíka a tentoraz mu vrásky na čele zmizli. ,,Poznám ťa."
Nadvihol som obočie a snažil sa o nevinnú grimasu. ,,Po-Poznáte?"
Došľaka, si posratý viac ako školák pred nástupom do školy!
,,Iste, síce už netrénujem, ale hokej sledujem naďalej. Alexej Karčin." Každú jednu slabiku vyslovil precízne. Moje zdesenie bolo asi viac ako očividné, keď sa jeho telo otriaslo pod vlnou uchechtávania.
Si fakt prípad, Alex.
Čo by ti asi tak urobil?
,,Oh, to mi odľahlo. Myslel som, že ma ovalíte prvou vecou, čo sa vám naskytne."
,,Som na svoju dcéru naviazaný, to je pravda, ale nie som neslušný. Každému treba dať šancu, aby sa ukázal, nie?"
,,Máte pravdu, pane."
,,Stano Dulovský." Natiahol ku mne ruku, očakávajúc úsmevné prijatie.
Dlane sa nám stisli a na tvári staršieho muža sa pohojdávala spokojnosť.
,,Smiem ísť dnu?"
,,Oh, ježiši, áno, iste. Pomôžem vám."
,,Vďaka, do výťahu mi pomohla moja drahá opatrovateľka, ale nemohol som po nej chcieť, aby odbehla od prípravy obeda. Moja tvrdohlavosť večne víťazí." Bol to milý muž, aspoň sa tak zatiaľ javil.
Vtlačil som ho s vozíkom do chodby, dvere na byte zavrel a umiestnil ho do obývačky, ktorá nanešťastie vyzerala ako po výbuchu. Rukami som chabral všetko možné, čo mi prišlo pod ruku, a ospravedlňujúco ubiehal očami k Lianinmu otcovi, ktorý si celý neporiadok prezeral so záujmom. Palcom a ukazovákom si pošúchal okraje brady a prižmúrenými buľvami sa snažil analyzovať deku a Lianine veci na gauči. Akosi som ich po ceste zo spálne zabudol vziať do kúpeľne.
,,Kde je Liana?"
,,Oh, ona spí. Ešte..."
,,Nikdy nevyspáva tak dlho, nešla do práce?" takže ani on nevedel, že jej bolo na umretie.
,,Viete, prechladla v tých Tatrách. Preto som... tu a... starám sa. Teda, ponúkol som sa, no... ponúknem vám čaj, kávu?" choval som sa ako nemožný idiot.
Je to len jej otec!
Je to prvý muž jej života, keď si to poseriem uňho nebude iná šanca.
