Key to my Adagio ʸᵒᵒⁿᵏᵒᵒᵏ ˢᵏ

34:20

"I missed my departure, because of your adagio..." 

Chcel som sa mu prihovoriť. Oh, ako len veľmi som chcel. 

Vybral som si z jedného automatu teplé mlieko a z druhého balíček čokoládových sušienok. Ruku som z okienka vytiahol od rozhodenia takou rýchlosťou, že sa jeho dvierka dovreli s hlasným zaklapnutím. No... nebol som naštvaný, to vôbec nie. Tak nepôjdem do Busanu, no a čo? 

S povzdychom som si dosadol na najbližšie sedenie naproti nejakému občerstveniu, doslova som rozorval balíček a napchal si sušienku do úst. Ani náhodou mi nevadilo, že som na chvíľu vyzeral ako syseľ. Napil som sa trochy mlieka. Keď už som ostal na stanici, chcel som si aspoň takto pripomenúť chuť Vianoc. 

Naozaj mi nevadilo, že som neodišiel do Busanu a ozaj som sa chcel tomu klaviristovi prihovoriť, povedať mu aspoň, že je jeho hra veľmi pôsobivá. Akurát, že ja v tomto nie som práve najodvážnejší. Iste, k mužom sa mi prihováralo omnoho ľahšie, necítil som sa až tak pod tlakom a zahanbený ako pri ženách, ale ak sa pri nich vo mne niečo pohlo, bol som nahraný. 

A tak som tu ostal trčať, pretože sa mi nikam nechcelo ísť, neustále som vymýšľal, ako by som sa s ním mohol začať rozprávať, a zároveň sa mi chcelo tak neskutočne spať. Mozog ma doslova presviedčal, aby som sa zodvihol z tej chladnej kovovej stoličky, nevymýšľal hlúposti a šiel si nájsť nejakú hotelovú izbu. 

Vtom si znovu ktosi ďalší sadol na sedenie opodiaľ. Postavy neustále pobehovali zo strany na stranu a ja som si pil svoje teplé mlieko, zahusťované cereálnymi sušienkami s kúskami čokolády. Muž si v pokuse o uvoľnenie prehodil nohu cez nohu a privrel si oči, započúvaný do hudby, ktorá mu hrala v klapkových slúchadlách. Tie si pritisol viac na uši a schúlil sa v chrbte viac do klbka. Zrejme sa potreboval zahriať a pociťoval napätie. 

Odhryzol som si zo sušienky. Vôbec som si neuvedomoval, že som sa naň díval hodnú chvíľu. Bol som v tom pokoji stratený. Iste, ten postoj bol kŕčovitý, ale i tak som z neho mal pocit, akoby bol ako doma. Nohou na zemi si zľahka poklepkával do rytmu, jeho tvár bola tak jemná a nezvyčajný mentolový odtieň vlasov si ešte viac upútaval moju pozornosť, i keď to nebolo ani trochu potrebné. On sám bol totiž tak zvláštne príťažlivý, napriek tomu, že sa očividne nesnažil o to, pútať nejakú pozornosť. 

Či som vedel, že sa dívam na toho klaviristu a že mám červené špičky uší? Vedel som to, predsa som sa naň predtým díval z lavičky asi cez pól hodiny, než môj žalúdok začal nahlas protestovať, a tak som sa musel stiahnuť dole dovnútra, kde bolo aspoň o trochu teplejšie. 

Sušienka mi chrupla pod zubami. Muž lenivo pootvoril pery a jedno oko. Niežeby to mohol počuť. Naše pohľady sa stretli. 

Oči sa mi i cez ospalosť šialene rozovreli, sklonil som v hanbe pohľad a začal úplne zbytočne točiť v mlieku dreveným miešadlom. Periférne som si všimol jemný úškľabok. 

Porazí ma. Ja proste nie som normálny. Cítil som sa ako stalker, napriek tomu, že som ním nebol. Veď som iba obdivoval jeho hudbu. Tu sa už zjavil sám, moja chyba to nebola. No... chyba... 

Zahryzol som si do pery, potom sa sklonil k batohu, ktorý sa mi prevrátil na bok a oprel som ho späť o nohu stoličky. Keď som sa narovnal späť, ďakoval som, že je to sedenie pripevnené k podlahe, inak by ma asi sotilo dozadu, ako som hodil chrbtom spiatočku, vidiac blízko nad sebou tú bledú tvár.