Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
"Takže... ty tam teda hrávaš každý deň?" spýtal som sa ho s plnými ústami, zatiaľ čo on obrátil ďalšie kúsky teľacieho, ktorého tuk praskal na rozohriatych uhlíkoch pod mriežkou. Niežeby mi to chvíľkové ticho bolo trápne, len som to nechcel pred ním iba tak hltať. Všetko to chutilo po tom hlade ešte omnoho lepšie a on vyzeral, že sa v jedle dosť vyzná.
"Tak nejako... A nerozprávaj s plnými ústami," napomenul ma s jemným úsmevom, potom trochu roztržito pohodil hlavou. Všimol som si, že neudržal pohľad na jednom mieste. Jeho svetlohnedé oči sa gúľali od okna k pultu a späť k jedlu so zvláštnou peknou iskričkou.
"Čo je to vôbec za taktiku? Pri jedle toľko rozprávaš, ale ku mne si sotva prikročil na pár metrov. Myslel som, že mi v chrbte prepáliš dieru...," hovoril stále tichšie, až som počul iba chraptivé náznaky slabík. S ružovými tvárami, ktoré jemne hrali s bielou scenériou za oknom, si zapchal ústa mäsom obalenom v ryži a šaláte.
Zapil som hlt skôr, než by sa mi zasekol v krku, ale i tak som sa trochu rozkašľal. Nemal som v pláne vysielať tak silné signály, avšak ja som vtedy žiadne plány ani nestihol naplánovať. Jednoducho sa to stalo. Dokuckal som sa, otrel si kútiky zápästím. "To som nechcel. Teda... chcel som. Len som nevedel-"
Pozrel sa na mňa prenikavo, pár krát zažmurkal a dal si záležať, aby jedlo poriadne rozomlel a prehltol, než začal rozprávať. I tak som však vedel, že mám mlčať. "Chápem, že to asi nespozná každý, tak ako ja, je to v poriadku... len... človek sa to musí naučiť. Nie to, to spoznať, ale ísť si za tým, čo ťa láka, nemárniť príležitosti... takých už bolo dosť."
Hovoril tak múdro, dôležito, taký je? Rozpráva hlavne k veci? Akokoľvek, už od začiatku sa mi počúval veľmi dobre. Sústredene som bral očami i ušami každý detail, či už na ňom, alebo okolí, ktoré bolo presvietené svetlom, odrážajúcim sa od čerstvo napadaného snehu na ulici.
"A tak... asi som nič nepremárnil. Dopálilo ťa to i bez toho, aby som na to cielil," zachichotal som sa potlačovane. Dojedol som.
"Ah, sklapni," zamručal v rozhodenom úškľabku a znovu privrel oči viečkami, za ktoré sa schovával. Naštartoval som smiech, no radšej som ho zapil, pri čom sa mi v pohári podarilo vytvoriť niekoľko bublín. "No tak...," zaúpel.
"Prepáč, hyung," premeral som si ho veselými očami. Už teraz som vedel, že sa zrejme nebudeme lúčiť tak skoro a že to bude pravdepodobne ten najdlhší a najzaujímavejší predvianočný deň, aký som kedy zažil.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
