Človek asi nakoniec netuší, čo na tej ukrutnej veci bolo vlastne tak ukrutne ťažké. Zastaviť sa, nadýchnuť a dať vnemom nový rozmer, stačilo by na chvíľku. Veď v jednej z takých sa i tak nachádza iba zúfalé pískanie do vrchnáčiku od pera alebo ohrýz...
Keď som vystúpil z vlaku a vydal sa s Yoongim po svojom boku k schodišťu do hlavnej haly, nebol som ešte úplne prebudený, veci som za sebou v podstate vliekol, zrejme preto mnou prekvapením až tak netrhlo, keď sa páry mojich hrudných kostí stisli ešte viac k sebe v tuhom objatí zozadu.
"Tak tu si."
Dvakrát som si i bez hlasu nemusel domýšľať o koho ide, predsa sme boli dohodnutí, že nás má vyzdvihnúť, akurát som očakával, že ostane na parkovisku. Pousmial som sa, pobúchal upokojujúco rukou po jeho predlaktí, a keď sa odo mňa neodlepil ani po tom, čo som si stihol premerať Yoongiho rozpačito pozorujúceho okolie, prešiel som si zuby jazykom a rozhodol sa ho upozorňujúco osloviť: "Woo-ja, vzmuž sa."
Len čo sa môj najlepší priateľ roztržito odtrhol, natočil som sa k nemu s trochu odsudzujúcim pohľadom, na čo on reagoval dosť podobne, potom na mňa narýchlo zažmúril, než vytiahol bradu, aby sa zvrchu pozrel na Yoongiho. To bolo pre mňa napriek jeho výške celkom vtipné, nakoľko nebol práve konfliktnou osobou.
"Min Yoongi, teší ma." Klavirista neoblomne natiahol ruku k jašterovi, rozťahujúcemu svoj naoko nebezpečný golier, čím zahral na remízu. Sranda ma však v momente prešla.
"Lee Dongmin."
Zhrýzol som si zvnútra pery k sebe. I cez to, že si chalani podali ruky, som si nebol úplne istý, či sa Eunwoo predstavil vlastným menom na dôkaz akéhosi rešpektu alebo sa snažil Yoongiho, ktorý o ňom samozrejme už počul, nepríjemne prekvapiť.
V tom priamom očnom kontakte sa zrejme vymenila medzi riadkami o čosi dlhšia konverzácia, ktorej obsah mi bol neznámy, no mätové vlasy sa iba o trochu naklonili na bok, skúmajúc si ústa jazykom. Potom sa Yoongi rozhodol pokračovať v ceste, akoby tu bol doma úplne rovnako ako v Daegu, a natiahol si čiapku viac na uši.
"Lee... Dongmin, o čo ti ide?" Veď určite vieš, že som ťa pred ním nazval iba Cha Eunwoo.
Odpovede som sa však nedočkal, Eunwoo sa iba rozžiarene usmial, vzal mi cestovnú tašku a s druhou rukou okolo mojich ramien ma viedol až k svojmu autu, zaparkovanému v podzemí.
A síce Yoongi sedel vzadu a ja vpredu pri Eunwooovi, moja mlčanlivosť a prítomnosť medzi nimi ničomu neprekážala a ja som sa pristihol pri tom, ako iba z tretej osoby načúvam veľmi zaujímavej konverzácii vedúcej od našich členov kapely skrz reč o tri štvrťovom takte, ktorý aj keď bol medzi nami známy a obľúbený, Eunwooov úprimný láskavý záujem a Yoongiho schopnosť dokonalo odpovedať dávala tomu celému úplne iný rozmer a ja som si začínal myslieť, že možno stále iba snívam.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ten pocit sa ešte viac prehĺbil, keď som si začínal uvedomovať tú skutočnosť, že sú Vianoce a ja som znovu v našej obývačke so svojimi priateľmi, s Yoongim sediacim na druhom konci gauča a vlastne nič nemohlo byť na lepšom mieste. Neočakával som, že by chalani Yoongiho nejako hneď odsúdili, alebo sa chovali príliš nepríjemne, ale keď s ním Eunwoo s rukou okolo ramien dokonca vošiel dovnútra a popohnal tak Yugyeoma k ešte vrelšiemu privítaniu, aby si bol istý, že sa nikto nenaštve, dojalo ma to. Vymenil som si s Mingyuom lesklý pohľad a jemný úsmev, položiac si veci do rohu.
