Tajomstvá kvapky krvi ✔

7. DÔVERA

- John -

Sarra je úplne iná ako Celeste, sú odlišné. Viem že nesmrteľnosť človeka zmení aj mňa zmenila. No Sarra je inteligentná, nepotrpí sa na dokonalosť, má krásne plavé vlasy a jej oči, tá kombinácia modrej a zelenej je dokonalá. Odrážajúce sa slnko v jej očiach zvýrazňuje belasú farbu a naopak svit mesiaca zvýrazňuje tú zelenú. Fascinuje ma, viac ako Celeste.

„Takže kam to ideme?" vytrhne ma jej hlas s myšlienok. Nemôžem jej hneď povedať kam ideme už som to aj tak asi prehnal. Nemal som jej hneď povedať o Celeste a ich krvi. Snažila sa to skrývať ale je od tej chvíle nervózna. Srdce jej bije ako o život, bojí sa ma. Teda má na to aj poriadny dôvod.

„Do obchodu, potrebuješ nové oblečenie." Napije sa džúsu a prekvapene na mňa pozrie.

„Prepáč, že som si nestihla zabaliť kufor ale niekto mi nedal šancu." Podpichuje, to dievča ma stále viac a viac prekvapuje. Vtedy mi zazvoní telefón.

„Máš pravdu. Toto musím vybaviť idem kúsok ďalej nie že sa o niečo pokúsiš." Nemohol som pred ňou hovoriť zo Celeste ale zároveň som ju nemohol spustiť z očí. Budem len pár metrov od nej nemôže sa nič pokaziť.

„Fajn potrebujem ísť na záchod, tak si to vybav a potom pôjdeme na tie nákupy." Prikývol som. Chvíľu som počkal a išiel som za ňou.

„Celeste?" zdvihnem telefón a hneď oslovým osobu na druhom konci.

„John, neozval si sa našiel si ju?" Je veľmi netrpezlivá počujem to na jej hlase.

„Bolo to ľahšie ako som čakal. Tá krv ... je cítiť na kilometre. Celeste, vďaka pachu jej krvi, jú nájdu a to veľmi rýchlo. Musíme sa ponáhľať ten tvoj nápad isť dlhšie a kľukatejšie je pekne nafigu. Na ostrov sa musíme dostať čím skôr." Bola to pravda, jej pach je veľmi intenzívny a ak po nej ide okrem nás niekto iný tak určite jej stopu nájdu veľmi rýchlo. Najhoršie na tom celom bolo to, že jediné po čom som túžil bol jej roztrhať krk. Bojoval som s tým ale bolo to ťažšie ako som čakal.

„Nie! Pôjde sa podľa plánu. Keď zanecháte pachové stopy na rôznych miestach, psi vás nenájdu ver mi. Zajtra musíte byť pri jazere. Teda najlepšie dnes v noci a zajtra ráno, ísť ďalej. Rozumieš mi John?" Rozumel som každému jej slovu ale nevedel som či to zvládnem. Budem s tým bojovať ale bude to ťažké. Celeste musím poslúchnuť, inak dopadnem zle, ako každý, kto sa je postaví.

„Fajn. Inak Celeste potrebujem peniaze na kartu. Je oblečená v čiernych minišatách a je nápadnejšia ako by bolo treba. Musí si niečo na seba kúpiť." Ideme práve do hôr, napriek tomu že je leto, noci sú chladné a takto zamrzne. Dnes ráno sa triasla ako osika, potrebuje niečo na seba.

„Hmm. Minišaty hovoríš? Jonh nie že ju znásilníš to by si ma pekne nahnevala ale ty poznáš pravidlá, toho sa nemusím báť. Peniaze sú ten najmenší problém, na účte boli úž dávno pred tým ako si vyrazil zo zámku, nech si kúpi čo chce." Na toto mala talent, vždy vedela do jednej vety spojiť milión myšlienok. Chcel som jej ešte čosi povedať ale nestihol som zložila. Jej klasika. Vlastne bol som aj rád, že zložila počul som náraz a zvuk rozbitého okna. Čo som si myslel? Jasné, že chcela ísť na záchod len za účelom úteku.

Vybehol som von smerom k oknám, kde som predpokladal, že by mohli byť toalety. Našťastie som rýchlejší ako ona. Vyliezla cez malé okno v záchode, zrejme nečakala že je to až tak vysoko a spadla, a zároveň sa jej podarilo to okno aj rozbiť. Šikovné dievča.

„Hovoril som ti že sa ti ujsť nepo ..." nedokázal som dopovedať vetu. Môj zrak sa upriamil na jej koleno. Bola tam síce malá ranka, no jej krv. Toho čo som sa tak bál, je tu a prišlo to o dosť skôr ako som čakal.

„Nikdy to nevzdám bez boja. Musela som s ..." Pozrela sa na mňa zhrozene ak do teraz neverila, že som upír teraz už verí. Presne som vedel prečo ten zhrozený výraz. Pozerala na niečo čo človek určite nie je. Moje oči sú celé čierne, s úst mi vychádzajú upírie zuby. Začal som s tým bojovať, srdce sa mi rozbúchalo viac ako to jej.

„Bež odo mňa preč." Zavrčal som, no ona nehybne stála a pozerala na mňa.

„Povedal si že mi neublížiš." Odvrkla, to dievča ja tak trúfalé. Toto nie je možné.

„Ty to nechápeš. To čo sa teraz deje skončí len jedným spôsobom. Pozeráš tie filmy, kde to dokážu potlačiť ale reálne to tak nie je. Nedokážem s tým bojovať. Počúvaš ma vôbec?" nahnevalo ma to. Počas celého môjho monológu, zo sebou niečo robila. Najskôr si odtrhla kus svojich šiat, čím ešte viac odhalila svoje stehno. Utrela si krv, ktorá tie tiekla s kolena a koleno následne zaviazala kusom látky.

„Ďakujem za vysvetlenie." Odvetila a hrdo sa na mňa pozrela. Vtedy som to pochopil. Ona je fakt dobrá. Odviedla moju pozornosť aj keď veľmi riskovala ale podarilo sa to, sústredil som sa na to čo robí a na svoje slová a vtedy to odišlo. Moje oči sa vrátili opäť do normálu a zuby sa schovali.

„Ako si to vedela?" usmiala sa a prameň vlasov si dala za ucho.

„Chcem na budúci rok študovať psychológiu a viem ako pracuje ľudská myseľ. Teda viem že si upír ale si aj človek. Nebola som si istá či to zaberie ale zabralo a dokonca o dosť rýchlejšie ako som čakala. Mala som v hlave rôzne otázky." Stále ma prekvapuje. Toto dievča nie je Celeste ani zďaleka podobné a to sa mi na nej páči. Zahnal som myšlienku, ale vedel som že sa k nej ešte vrátim.

„Teraz potrebuješ nové šaty na 100%." Mrkol som na ňu ona sa pozrela na svoje šaty a snažila si ich stiahnuť trocha nižšie no nedalo sa to. Chytil som ju za rameno a tlačil ju pred sebou aby išla k autu a nie niekam inam.

Sadli sme si do auta, ktoré som hneď zamkol, tlačidlom na volante, aby sa zas o niečo nepokúsila. Bolo jej vidieť na očiach, že je stratená. Mám pocit, že sa snažila mi dôverovať ale nedokázala to.

„Po tom čo sa tam stalo mal by som ..." nevedel som nájsť tie správne slová. Jesť, piť, kŕmiť? Dalo sa to nazvať akokoľvek no nevedel som to vysloviť. „ ... vieš potrebujem krv s toho vrecka v chladničke." Pozrela sa prekvapene, nebola si istá svojou reakciu.

„Dopriala by som ti súkromie ale asi ma z auta nepustíš." Vtedy som si to všimol, že ten jej sarkazmus, je len hra. Je citlivá, je iná vôbec nie je taká skazená ako dnešné dievčatá v jej veku.

„Len sa nepovracaj keď to uvidíš." Snažil som sa rukou nahmatať vrecko s krvou, ktoré Celeste prichystala. Potreboval som ju častejšie a o dosť viac ako keby bola ľudská. Bola to jediná šanca ako sa pohybovať po slnku. Mám presný počet vreciek na cestu tam a naspäť. Sú tam raňajky, obed a večera, presne toľko vydrží vo mne jej krv.

„Sám si povedal že som videla dosť filmov, asi to so mnou nepohne." Odvrkla, myslím si že si plne uvedomila, že herci vo filmoch pijú brusnicový džús, toto čo pijem ja je reálna krv. Držal som v ruke vrecko krvou, odtrhol som hadičku, priložil som ju k ústam a začal som piť. Nevyviedlo ju to zmiery, to som nečakal. Pozerala na mňa ako keby ešte nikdy predtým nevidela ... hm vlastne nikdy predtým nevidela niekoho piť krv. Po chvíli jej to začalo byť trápne a otočila pohľad a sledovala okolie.

„Sarra. Čo tak si začať viac dôverovať?" nedokázal som počkať, viem že mi chce veriť ale je moc vystrašená.

„Nedokážem to. Aj keď odmyslím všetko toto ..." prehodila rukami okolo seba ale presne som vedel na čo naráža. „... uniesol si ma. Zobral si mi môj život a neviem či sa dokážem cez to preniesť. Napriek tomu že viem, že to nemyslíš zle." Smutne sa zahľadela do zeme. Chápal som ju tiež som nebol na tom o nič lepšie keď som sa prebral priviazaný v slnečnom salóniku, so Celeste.

„Sľúb mi že sa aspoň posnažíš. Chápem, že to nebolo úplne podľa pravidiel ale neublížim ti. Aspoň sa o to budem snažiť." Nič neodpovedala len sa usmiala.