Tajomstvá kvapky krvi ✔

23. NEDEĽNÝ OBED

- Sarra -

„Už som myslela, že s tej izby nikdy nevyjdeš." Povedala mama, tým jej materinským hlasom, ktorý mi vždy dával pocit bezpečia, no teraz tomu tak nebolo. Necítila som sa v bezpečí a neverila som nikomu dokonca ani jej. Nedokážem sa preniesť tým, že som celý život žila v klamstve.

„Mami ..." nevedela som čo jej mám povedať, nedôverovala som jej, rovnako nikomu v tomto dome. Príde mi to ako paradox, pred týždňom som mala presne tieto iste pocity voči Johnovi a teraz? Teraz ich mám proti vlastnej rodine.

„Zlatko, je všetko v poriadku?" od príchodu domov, som sa s mamou nerozprávala , len čo ma objala medzi dverami a povedala mi ako sa veľmi o mňa bála, inak nič. Musím sa jej na to opýtať, či sa mi to páči alebo nie.

„Vedela si o tom?" prestala sa venovať vareniu a pozrela sa na mňa. Prešla som krížom celej kuchyne a sadla som si za stoličku, ktorú sa nachádza pri kuchynskom ostrovčeku a mamina stojí za ním na druhej strane.

„Myslíš o tom že tvoj otec a brat sú vlkolaci?" akože vážne? Spýtala sa to akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete. Neodpovedala som len som prikývla.

„Sarra, miláčik som jednou s nich." Dobre tak toto ma už naozaj dostalo, ona je jednou s nich? Ja sa to dozvedám až teraz? Moja rodina je teda plná prekvapení.

„Kedy ste mi to chceli povedať?" snažila som znieť smutne a ustráchane ale bol tam nádych znechutenia a nenávisti.

„Ak mám byť úprimná ja som ti to nechcela povedať vôbec. Myslím si, že si mohla žiť pokojný život aj bez tejto informácie. Tvoj otec trval na tom, že ti to povie tento mesiac, chcel ti to povedať niekedy v čase toho únosu aby si sa mohla do splnu rozhodnúť." Počkať, takže moja vlastná mama, chce predo mnou takéto niečo tajiť? Začali sa mi tlačiť slzy do očí.

„Možno keby som vedela to o svojej krvi, tak by som sa chovala inak ale vieš čo? Ja ten únos neľutujem otvoril mi oči. Aspoň vidím aký naozaj ste." Povedala som to s veľkým odporom a myslela som to vážne. Nič úprimnejšie som ešte nepovedala, viem že si to moja mamina nezaslúžila ale musela som to povedať. Prekvapene na mňa pozerala, odložila utierku a prišla ku mne, chcela ma objať ale ja som sa otiahla.

„Sarra, chovala by si sa úplne rovnako, len by si sa možno skôr rozhodla byť ako my. Ten únos sa nemal stať, možno ty ho neľutuješ ale ja áno. Vieš čo to bolo pre mňa, celé dni som o tebe nič nevedela. Celý deň som premýšľala nad tým či vôbec ešte žiješ. Keď mi Max zavolal, že ťa vedú domov bola som najšťastnejší človek na svete." Naozaj si myslí, že tieto slová so mnou pohnú, patrí k tým, ktorí bez problémov dovolili aby mi ublížil a teraz ho bez štipky svedomia mučia.

„John mi nechcel ublížiť, nikdy to nebol jeho cieľ, mami. Jediné čo celý čas chcel bolo ma ochrániť." Mama mi vzdala do rúk moje obviazané zápästie a nežne ho pohladila.

„Miláčik, toto by sa stalo skôr či neskôr, tvoja krv je pre neho ako droga pre narkomana. Neovládol by sa tak či tak. Teraz si v bezpečí a ničoho sa nemusíš báť, už ti neublíži. Nikdy!" Už ma to naozaj začína hnevať, ona, Max a aj otec točia stále to isté a nechápu o čo tu naozaj ide.

„Ty nevieš a nikto s vás nevie, o čo mu išlo a prečo ma uniesol. Nie som v bezpečí som v dome plnom vlkolakov, ktorí kedysi boli moja rodina. Strach mám s vás nie s neho. On za nič nemôže, keby mal krv, tak by mi to nespravil. Bolo úbohé, že jediný spôsob ako nás udržať v tom motely bol toto." Vytrhla som jej ruku zo zovretia. Áno bolo to možno až moc, ale bolo mi to jedno. Tak som to cítila. Milujem svoju rodinu ale toto čo sa stalo prehnali. Teraz k ním cítim naozaj len odpor.