HONBA NA DRAKOBIJCOV

Čas

 Bastian chytil Tyru za ruku a pozrel sa jej do očí. Videl v nich celý svoj zmysel života. A tie jej jamky, ktoré sa ukázali vždy, keď sa usmiala, z tých nemohol spustiť oči. 
 ,,Pohádal si sa s otcom, že áno?" prehovorila k nemu tichým hláskom, akoby sa bála, že ho touto otázkou rozzúri ako more.
 ,,Ako to vieš?"
 ,,Teraz ti to už povedať môžem," usmiala sa a priblížila sa bližšie k nemu, ,,som čarodejnica." Táto informácia Bastiana znepokojila. ,,Počkať, si niečo ako Verena?"
 ,,Ja som biela čarodejnica, neuctievam a ani nešírim zlo," povedala Tyra a odtiahla sa. ,,Desí ťa to?"
 ,,Ak mám byť úprimný, celkom áno."
 ,,Tak to je mi ľúto..."
 Bastian sa uškrnul a pritiahol ju späť k sebe: ,,Ale ticho tam! Poď sem." Zrazu ich vyrušil neďaleký praskot vetví. Nemotorne vstal zo zeme a rozhliadol sa. Praskot sa blížil k ním. Tyra sa postavila za jeho vysoké telo a nakukla. Zbadala, ako k ním kráča nejaká mladá žena zahalená v čiernom namoknutom habite. 
  ,,Hej ty! Kto si?!" zakričal na ňu Bastian. ,,Odhoď akúkoľvek zbraň, ktorú pri sebe máš, inak budem musieť použiť tú svoju!"
  ,,Pokoj," usmiala sa neznáma a stiahla si kapucňu z hlavy. ,,Moja cesta vôbec nevedie rovnakým smerom ako tá vaša."
  Tyra si pozorne prezrela cudzinku a niečo jej našepkávalo, že by sa im mohla zísť. Cítila, že v jej žilách nekoluje prostá ľudská krv. ,,Povieš nám svoje meno?"
  ,,Som Katya." Dvihla svoj zrak na Tyru a pozrela sa na ňu svojimi desivými striebornými očami.
  ,,Nezdá sa mi, že by pršalo. Prečo si celá mokrá?" podozrieval ju neprestajne Bastian. Katya sa usmiala. ,,Nie som obyčajná ľudská bytosť. Moja matka bola vodná víla. Keďže som miešanka, nemusím ostať žiť len vo vode. Ale mávam chvíle, kedy ma popadne sucho a moje skryté šupiny na nohách vysychajú a nutne potrebujem zdroj vody a vlhka. Preto som si pre istotu urobila takúto malú rezervu vody."
  ,,A to ti má pomôcť vlhký oblek?" začal sa smiať Bastian. ,,Ak si vodná víla, padaj do vody."
  ,,Prečo si na ňu taký nepríjemný?" udrela ho Tyra do ramena, ,,hovorí predsa, že je miešanka."
  ,,Nemám rád cudzincov."
  ,,Vidím, že si totálne ako tvoj otec," uškrnula sa čarodejnica a pokrútila hlavou. ,,Vezmeme ju so sebou."
  ,,Čože?" vytreštila Katya oči, ,,a kam?"
  ,,Ideme..."
  ,,No?"
  ,,Ideme za Vajarom. Vlastne, mal by som tam ísť len ja," pozrel sa ustarane na svoju drahú, ktorá sa naňho nechápavo pozerala ako na nejaké zjavenie. Uvedomoval si, že tá, o ktorej Vajar písal v liste, bola práve ona. Nedokázal si ani len predstaviť, že by ju mal vystaviť takému nebezpečenstvu. ,,Pôjdem sám."
  ,,No prosím," Katya prevrátila oči tak, že jej takmer vypadli z jamiek, ,,tak teda, zbohom."
  ,,Počkaj," zastavila ju Tyra, ,,my dve môžeme ísť spolu."
  ,,A kam?"
  ,,Domov sa vrátiť nechcem," povzdychla si, ,,teda, ak to vôbec môžem nazvať domovom."
  Katya si všimla jej skleslý výraz tváre a prišlo jej dievčiny ľúto. ,,V poriadku, tak čo keby sme pokračovali v mojej ceste spoločne?"
  ,,A kde vedie tvoja cesta?"
  ,,Do Údolia Pokoja," usmiala sa miešanka, ,,potrebujem jednorožčí vlas na uzdravenie mojej priateľky."
  Bastian spozornel. ,,Tak jednorožce? Vieš, kto je môj otec, však?"
  ,,To vážne nemám tušenia."
  ,,Môj otec, Meonder, bol roky od malého chlapca strážcom jednorožcov. Preto ti môžem odprisahať, že ak sa čo len jedinému niečo stane, tak pôjde po tebe, hoc to už teraz nie je jeho starosť. Tie bytosti mu boli rodinou."
  ,,Bastian, dohľadnem na to, aby sa nikomu nič nestalo," upokojila ho Tyra, ktorá si všimla, že sa opäť chytá za ranu na krku. Pribehla k nemu, pobozkala ho na čelo a popriala mu šťastie. ,,Vráť sa potom po mňa, budem pri jednorožcoch." A v tom momente sa jeho a Tyrine cesty rozišli. Mohol sa tváriť nebojácne ako chcel, v skutočnosti ho zvnútra požieral strach. Nevedel, či bolo správne rozdeliť sa, no nebol si istý ani tým, či by bolo lepšie ju vziať so sebou priamo k Vajarovi. Už s ním nebol ani ten vlk, ktorý ho strašil v snoch. To jediné, čo mu ostalo, bol otcov meč. 

  Meonder potichu a nenápadne kráčal pomedzi listnaté stromy, ktoré mali tak husté koruny, že sotva pomedzi ne zazrel oblohu či svetlo. Ticho prerušoval havraní škrekot len kúsok od neho. Zaujímalo ho, prečo sú tie havrany tak rozrušené. Vydal sa teda za škrekotom. Na zemi tancovali tri havrany okolo mŕtvej sliepky. ,,Sliepka?" zarazil sa, ,,tú predsa videl Bastian pri Krvavej Lipe, čo znamená, že by niekde nablízku mala byť osada." Avšak, nespomínal si, že by sa na tomto mieste niekedy nejaká osada nachádzala. Havrany nechal hodovať a vybral sa druhou cestou, ktorá viedla nevedno kam. Po chvíli uvidel v navlhnutej hline ľudské stopy. Sledoval ich až dovtedy, kým nestál pred bránou nejakej neznámej osady, ktorá síce nebola veľká, no mala dôvod na nejakú tú obranu pred vonkajším svetom. ,,Halo?" zakričal. Jeho hlas sa ozval celým okolím. Po krátkej chvíli sa brána otvorila. 
  ,,Poď dnu, cudzinec," povedal mu muž vysokého vzrastu a výraznými očami. Meonder prekvapene pozeral pred seba. Ani sa nemusel snažiť, aby prehovoril neznámych obyvateľov, aby mu otvorili. Keď bol dnu, brána sa opäť zatvorila.
  ,,Bolo len otázkou času, kedy nás niekto nájde," povedal muž hlbokým hlasom, ,,dlho sme sa ukrývali pred okolitým svetom a darilo sa nám, až kým...si sa tu nezjavil ty."
  Meonder len podvihol kútik: ,,Rád sa špáram vo veciach a rád blúdim miestami, o ktorých by som nemal ani len vedieť."
  ,,Poď za mnou," prehovoril cudzinec a namieril do malej dreveničky, z ktorej vychádzala vôňa šalvie. Meonder vošiel dnu a ocitol sa v kruhu, ktorý tvorilo niekoľko ďalších ľudí.
  Muž, ktorý pripomínal nejakého šamana či vodcu skupiny, pristúpil bližšie k Meonderovi a pozrel sa mu do očí. Meonder si všimol, že všetci prítomní majú takmer identické oči ako má on. ,,Čo ste zač?" opýtal sa a cúvol vzad. 
  ,,Neviem, či je dobrý nápad ti o tom povedať," prehovoril vodca, ,,mohlo by ťa to vyľakať." Usmial sa, vzdialil a prezrel si ho odhora dole. ,,A možno nie," poznamenal po chvíli, ,,tvoje oči mi neprídu cudzie."
  ,,Nechoďte okolo horúcej kaše," prskol.
  Všetci sa rozosmiali. ,,Na potkana strateného v haďom hniezde si odvážný," prehovoril chlap, ktorý ho priviedol. ,,Tak čo, Hakker, povieme mu, kto sme?" obrátil sa na vodcu.
  ,,Povieme, Askan," udrel vodca akýmsi žezlom do zeme, ,,ale stavím sa, že bude mať v nohaviciach mláčku, pretože takých ako sme my sa ľudia vždy báli."
Askan podal Meonderovi ruku a potriasol ňou: ,,Keďže si prvý človek, ktorý nás našiel, dovoľ nám predstaviť sa. Ten muž so žezlom je Hakker, vodca našej skupiny. Ja som Askan, toto je Robin, Jonas, Anabela a jej dcéra Sally. Zvyšok pracuje vonku. Sme dračí humanoidi."
  Meonder sa hlasno rozosmial. ,,Skvelý pokus o to ma oklamať, vážení." Nahodil vážný výraz a vystrel sa. ,,Ja som posledný dračí humanoid."
  ,,Tak predsa sme ťa našli," zaradoval sa Hakker, ,,ty musíš byť samotný Meonder, syn kráľa Eliota, vnuk Haniry a nakoniec strážca jednorožcov."
  ,,To predsa vedia už všetci," zamračil sa Meonder. ,,Nemám rád, keď si ľudia berú do úst mojich predkov. Stretol som už kadečo ale aby sa niekto vydával za dračieho humanoida i napriek riziku, ktoré sa s tým nesie, to som ešte nevidel, to vám poviem."
  ,,Ale my ti neklameme," chytil sa Askan za hlavu, ,,u dračích šupín, ten je ale tvrdohlavý!" Naštvane dupol ťažkou botou do drevenej podlahy. ,,Hakker, veď povedz niečo! On nás vôbec nepočúva!"
  Hakker sa posadil na drevené kreslo, ktoré bolo pokryté všemožnými kožušinami. ,,Tak, Meonder, posaď sa, rozpoviem ti príbeh."