,,Ty si naozaj len bezcitný parchant," vypľula som.
Zodvihol kútik úst.
,,A čo si potom ty? Vrahyňa prahnúca po pomste a dožadujúca sa spravodlivosti?" Na ničom inom mi viac nezáležalo. Bol tu, stál predo mnou a čo bolo hlavné, bol zraniteľný.
Vyst...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
V Hyeonovej vile som sa cítila ako väzeň. Jedenkrát som sa ocitla v kuchyni, pretože hlad mi rozožieral vnútro, ale zísť dole bola chyba. Každý, koho som stretla ma prepaľoval pohľadom, alebo so strachom v očiach stál ako omámený. Viac som sa po vile neprechádzala. Trčala som v izbe celý zvyšok dňa a ďalšie ráno som zaskučala, keď som sa zobudila v mäkkej posteli a krutá realita ma udrela po hlave. Musím povedať, že to nebolo najpríjemnejšie.
Boli dve hodiny poobede, keď som sa prezliekla do legín a voľného trička, ktoré mi priniesla mne neznáma osoba. Nič som sa nepýtala, namiesto toho som sa okúpala a prezliekla. Už bolo dosť sedenia za dverami, prišiel čas niečo robiť a pohnúť so situáciou s Delan.
Vyšla som na chodbu a zamierila dole schodmi. Najprv som nikoho nezaregistrovala, no potom ku mne doľahol hlas z obývačky, ktorý som so záujmom nasledovala.
"Nie je možné aby to bolo tak, ako ty hovoríš," zavrčal Hyeon, "pretože je to vrahyňa a slovo ušetriť u nej nemá miesto."
Vykukla som spoza steny. Telefonoval.
"Prever to a do troch hodín chcem mať na stole celú zložku."
Znovu zavrčal. "Nezaujíma ma, že to dovtedy nestihneš. Tri hodiny, to je všetko čo máš." Naštvane zrušil hovor. Hneď ako zodvihol hlavu, sa jeho pohľad stretol s tým mojím. Došľaka.
"Plán," zamrmlala som. "Beží čas."
Rukou si pomasíroval koreň nosa a pretrel oči. "Preberieme to hneď ako sa zajtra dostaneme do vily."
Ruky som si prekrížila na prsiach a oprela sa o stenu.
"Žiadne zajtra, chcem začať dnes."
"To, čo ty chceš, ma nezaujíma."
Zamračila som sa. "V tom prípade odchádzam."
Okamžite odstrihol vzdialenosť medzi nami a silno mi zovrel ruku. "Toto nie je hra," sykol. Naozaj neviem, čo sa mu stalo. Akoby ten chlap v sídle Mii Herdemgerovej bol niekto iný ako tento... Nevedela som, ako ho nazvať.
"Prídem večer," zamrmlala som, vytrhla ruku z jeho zovretia a našla si svoju cestu k vchodovým dverám. Ochranka ma nechala vyjsť a ja som si cestu razila rovno k Hyeonovmu autu. Nastúpila som, naštartovala kľúčom, ktorým tam ostal a opustila jeho pozemok bránou, ktorá sa automaticky otvorila.
Snažila som sa dýchať a znovu nenechať zlé myšlienky pohltiť ma. Chcela som na to všetko zabudnúť. A aké bolo najlepšie miesto na zabudnutie?
°°° Hlasná hudba dunela a rôzne odtiene modrých svetiel vytvárali nádherné obrazy v miestnosti narvanej ľuďmi. Vzduch smrdel potom, alkoholom a drogami. Nebolo pochýb, že sa tu nachádzali najmenej štyria drogoví díleri.
Sedela som na vysokej barovej stoličke a usmievala sa na muža v približne tridsiatke. S pohľadom upreným na mňa, mi namiešal ďalší drink a ja som sa vďačne usmiala.
