Rozpolené duše

5. 𝚔𝚊𝚙𝚒𝚝𝚘𝚕𝚊

Tori

,,Lisa ak tú umývačku nevyložíš," nabehla som do obývačky. ,,Tak?"
,,Nepôjdem s tebou tento týždeň do kina."
,,Je mi to jedno. Pôjdem s Nikol."
Trochu ma to, čo povedala zranilo, ale nechcela som, aby to bolo na mne vidno. Každý mesiac sme chodili spolu do kina. Zbožňovala som ten čas strávený s ňou, pretože vždy keď sme boli samé správala sa inak ako keď sme boli aj s mamou.

,,Si ako malá."
,,Nie som už malá!" Domom sa ozvalo hlasné mrnčanie. Isabella poplakávala celý dnešný deň, ale práve teraz jej rev vrcholil.
,,A ja ťa tak beriem, tak sa tak nesprávaj." Zazrela na mňa zelenými očami a s povzdychom vstala z gauča. 

Vrátila som sa do kuchyne a pokračovala vo varení lasagní. Voda na lasagne mi už vrela a mäso som mala okorené. Stačilo spraviť už len bašamel. ,,To mäso smrdí," pokrčila nosom Lisa. ,,Nenútim ťa to jesť," odvrkla som. 

,,Tori, choď povoziť malú!"
,,Mami ja varím!" zakričala som nervózne. Nemala som čas sa s Isabellou prechádzať. Zajtra som mala štyri testy. Bolo už sedem hodín a ja som sa stále do žiadneho zošita nepozrela, pretože som musela povysavať, upiecť Lise mrkvové muffiny, poumývať kúpeľňu, dvakrát prebaliť malú a vyžehliť obliečky na periny plus tie periny som musela aj prezliecť.

Neviem ako by vyzeral náš dom bezomňa. Mama nebola zrovna poriadkumilovná. Mne nevadil bordel, viac mi vadila špina.

Tento dom bol prázdny akoby nemal dušu. Nazývať ho domovom mi prišlo silné slovo. Neporiadok by to ešte zhoršil. Všetky steny boli prázdne biele, poniektoré aj špinavé. Kvety ani rastliny sme tu nemali žiadne, pretože cez úzke okná tu prenikalo malo slnečných lúčov, takže by tu všetko zdochlo. Náš dom mal len jedno poschodie a pivnicu. Nebol veľký, ale stačil nám štyrom.

,,Tori, ja som s ňou celý deň," prišla do kuchyne moja mama. Robí si zo mňa srandu? Veď od deviatej do druhej bola niekde preč a ja som mala Isu na starosti. ,,Prosím." Pozrela som sa na moju mamu, ktorá držala na rukách moju polročnú sestru. ,,Dobre," povedala som rezignovane. Nedalo mi jej nepomôcť.

Keď sa Isabella narodila, mama mala popôrodnú depresiu. Nezvládala Isu ani držať a mala doslova k nej odpor. Takže prvý mesiac, ktorý mama len ležala a bola na liekoch som sa o malú starala ja. Vynechala som tri týždne školy. Bolo to tak únavne, že som pochybovala či sa chcem niekedy stať matkou aj ja.

,,Dokončíš to za mňa?" pousmiala som sa. Mama len prikývla a podala mi moju sestru. Vošla som do hosťovskej, kde stál sivý kočiar. Ise som obliekla bundu čiapku a zababušila ju do deky. Nachvíľu prestala plakať. Malú tvaričku mala úplne červenú a oči zaslzené a zamyslene sa na mňa pozrela.

Vbehla som rýchlo do svojej izby a schmatla len bundu. Bolo mi jedno, že vyzerám ako po nehode a že na teplákoch mám kvapku paradajkového pretlaku.

,,Niekto ti volá!" zakričala mama z kuchyne. Neodpovedala som jej. Vzala som Isabellu na chodbu a obula si topánky. Mama prišla na chodbu a oprela sa o stenu. ,,Bol to nejaký chlapec, vraj mu máš zavolať," škerila sa. ,,Ty si to zdvihla?"
,,Bola som zvedavá," mykla plecami. Vzala som jej svoj mobil z ruky.

Vonku už bola tma, ale zima nebola. Neznášala som po tme kočíkovať, ale vedela som, že stačí takých dvadsať minút a Isa hneď zaspí. Z tašky prevesenej na kočíku som jej podala hračku, ktorá bola niečo ako hrkálka a kúsatko dokopy. Isa sa do toho hneď zakusla. ,,Rastú ti zúbky, však?" Preto tak strašne plakala posledné dni. Vôbec mi to nenapadlo.

Z celého dňa som bola hrozne unavená, ani nie z dňa skôr celkovo zo života. Úprimne som sa bála, že keď tento rok dokončím strednú, nezvládnem od nich odísť. Na vysokú som veľmi chcela ísť, ale momentálne mi tá myšlienka prišla absurdná. Mala som pocit, že som uväznená u nás v tom odpornom dome. Mame nemal kto pomôcť. Spravila si deti len s idiotmi, teda až na môjho ocka, ten jediný ju naozaj miloval. Bola som v striedavej starostlivosti, ale odkedy mama otehotnela som prestala u oca spávať a chodila som k nemu len na návštevy raz za týždeň.

Môj otec bol úžasný muž. Mama otehotnela veľmi mladá. Obaja mali len sedemnásť, keď som sa narodila. Občas premýšľam, aké nádherne boli prvé roky môjho života, aj keď sme bývali v malej garsónke ďaleko od mesta a nemala som veľa hračiek. Východy slnka tam boli nádherné. Neďaleko bola lúka, na ktorej sa pri západe slnka pásli srnky. Ocko hovorieval, že mi na tej lúke jedného dňa postaví zámok. Chodievali sme často na výlety. Väčšinou to boli skôr prechádzky k vodopádom alebo k nejakému výhľadu.

Možno sa mi to len zdalo, ale myslím, že sme boli šťastní, lenže mama otehotnela s Lisou. Po roku sa otcovi priznala, že Lisa nie je jeho a ten jej neveru neodpustil. Odišiel, ale za mnou stále chodil a stále ma niekde bral, občas vzal s nami aj Lisu.

Mama mi nikdy nepovedala, kto je otec Lisi. No horšie bolo, keď otehotnela s Isabellou a sama nevedela, kto je jej otec. Vraj sa na služobnej ceste opila a nepamätá si to.

Mala som chuť moju mamu uškrtiť. Podľa mňa to bolo na jej vek detinské. Akoby nevedela dospieť, tým, že sa to od nej očakávalo, keď sa stala matkou. Mobil, ktorý som mala vo vrecku sa mi zavibroval. Na displeji som mala niekoľko správ od neznámeho čísla a jednu od Dií.

Diana: 4.5/10 Bez predohry. Slušná hrúbka dĺžka nič moc. Divne sa tváril, keď sa spravil. Odišiel dosť nasratý, pretože som sa neunúvala predstierať orgazmus.
Ja: Čakala som, že to bude horšie ale aspoň si ho možeš odškrtnúť.