Chlad
Sedela som na studenej zemi a po tvári mi stekali slzy. O trochu rýchlejšie ako som dokázala ustáť, aby sa hrdlom nepredrali utláčané vzlyky a nepútali nevítanú pozornosť ostatných zákazníkov v čajovni.
Čakal ma pri stole. Boli sme tam spolu, oddeľovali nás len centimetre, avšak bol mi na míle vzdialený.
Bol tam so mnou, ale nebol tam.
Chcel sa ma dotknúť, ale jeho dotyk mrazil - viac nehrial.
Sedela som na studenej zemi, opretá o studenú stenu. Ruky tesne pri tele a sklonená hlava. Chýbalo len pár tŕňov zúfalstva a stalo by sa zo mňa klbko nešťastia.
Držala som sa! Po tichu, len v putách vlastnej bolesti.
Sedela som na studenej zemi a ja sama som tiahla chladom. V hlave sa mi vírili myšlienky ale v hrudi som mala len prázdnotu. Tak nekonečnú, tak temnú prázdnotu.
Sedela som na studenej zemi a potom som sa postavila, venovala som si pohľad.
Tým prázdnym, červeným očiam. Utrela som si zvyšky sĺz a roztečenej špirály.
Posledný nekončiaci výdych - akoby mal byť naozaj posledný.
Podopierala som sa rukami o umývadlo.
Nacvičovala som si úsmev, kým som nabrala síl, vyjsť späť do reality.
Niečo vo mne dúfalo, že si všimne pod perfektnou maskou krvácajúce srdce.
Sedela som na mäkkom vankúši v teplej miestnosti, pila som horúci čaj a bolo mi chladno. Túžila som aby ma zahrial, aby odohnal preč snehové mraky. Aby som sa viac nebála byť v jeho prítomnosti.
Kráčala som chladným septembrovým večerom a triasla som sa. Zamýšľať sa, či pre moje tenké šaty alebo pre tenký vlások na ktorom viseli všetky moje nádeje, by bola márna dilema. Chytil ma za ruku a ja som mu ju nestískala tak pevne ako kedysi, keď som v nej našla bezpečný bod v svete plnom strastí.
Topila som sa v mrazivom vedení, že viac nebudem jeho majákom v búrkach ani hrejivým lúčom v objatí.
Zamŕzala som a v ten moment som si uvedomila, že už nikdy nenájdem cestu späť k NÁM.
