V deň, keď ste odišla, svietilo slnko.
Po tak dlhom čase zmizli mrazy, oblaky aj všetky mračná...
Hnevala som sa na jeho teplé lúče, keď mi hriali premočené líca.
Priala som si, aby nebo plakalo so mnou.
Priala som si, aby celý svet trúchlil za vašou teplou dlaňou, za sladkým úsmevom, vrúcnymi objatiami, hrejivými slovami plnými lásky.
Hnevala som sa na slnko.
Doslova sa mi vysmievalo do tváre... Vysmievalo sa môjmu žiaľu.
Keď však jeho lúče vysušili moje slzy, zahriali ma objatím...
Spomenula som si na Vás babka.
Boli ste mojim slnkom, ktoré vnieslo svetlo do tmavých čiernych dní.
V deň keď ste zomreli, zostúpili ste na nebesia a darovali ste mi posledné objatie.
Vždy keď slnko zazrie nový deň, znova nájdem silu ísť ďalej.
Budete vždy so mnou...
Večné slnko.
