jazvy
môžem sa za ne hanbiť
môžem ich zaprieť
skrývať pod vrstvami hodvábnej látky
ale ony nezmiznú
keď sa budem tváriť
že mi nepatria
že moje telo im nepatrí
že nepatrí mne!
schované pod rúškom minulosti
budú strašiť moje prsty
pod kvapkami ľadovej vody
nesúce tajomstvá hĺbok môjho šialenstva....
nemé
tiché
hovoriace viac ako listy na rozlúčku
- už po toľký krát
zhoreli pod správnym uhlom zapaľovača
hovoriace viac ako to more sĺz...
ako krik o pomoc
umlčaný päsťou v ústach
krv bola atramentom a ony sú výsledkom tých nevypovedaných slov...
trpké dielo
chorej mysle
malé tajomstvo
utopené v utrpení
toľko prívlastkov už za tie roky dostali...
v daždivých dňoch som sa snažila získať späť samú seba
skrývajú viac ako len smútok
nenávisť a beznádej
viac ako nepríčetnosť
viac ako túžbu po sebadeštrukcii
- precízne požiera moje vnútro a necháva za sebou len spúšť a prázdnotu
viac ako hlad po kostiach
viac ako dokážem opísať...
tú čiernotu v duši
tú smrť v očiach
priznávam sa...
zbavujem ich tej neobmedzenej moci
stiahnuť ma späť do hlbín temnej noci
šepkať príkre slová
o tom kým som
a kým som bola...
v tých temných chvíľach...
často vplazia sa do všedných dní
pohlcujú sladkosť života
a ja viem
že som sa priznala...
od dnes
som slobodná.
