Len priatelia?

21. kapitola: Môj ochranca.

,, Čo si to povedal ty idiot?" rýchlo sa k nemu rozbehol.

,, Prosím ťa, Tomáš, nerob hlúposti!" kričala som z plných pľúc. Zrazu som pocítila, že za mnou niekto stojí. Obzrela som sa a stála tam Maťa s neveriackym výrazom.

,, Čo tu len tak stojíš?! Rob dačo!" kričala som za ňou. Keď som videla, že nie je ničoho schopná, rozbehla som sa za chalanmi, ktorí sa mlátili hlava nehlava.

,, Dosť!" kričala som, ale zjavne ani jeden z nich moju prítomnosť nezaregistroval. Keď som zbadala, že na zemi leží Martin, ktorý mal celú krvavú tvár, okamžite som Tomáša začala ťahať preč.

,, Prestaň! Veď ho zabiješ." ťahala som ho za košeľu, ale bol ako nepríčetný. Absolútne ma nepočúval, len ďalej doňho kopal a päsťou mieril len na tvár. Ťahala som ho preč, ale nevládala som. Ja som oproti nemu špajdla. Keď sa naposledy zahol na jeho tvár, malý úder sa ušiel aj mne. Pocítila som jeho lakeť na svojom čele. Keďže moja váha nieje najväčšia, spadla som na zem a udrela si hlavu, z ktorej sa mi okamžite začala liať krv.

,, Došľaka!" začula som Tomášov hlas, ktorý sa ku mne približoval.

,, Fakt ti to stálo za to?" potichu som povedala, s úmyslom sa posadiť.

,, Počkaj, pomaly." pomohol mi sadnúť si a oprieť sa o stenu.

,, Zavolám sanitku. Pozrú ti to." len som prikývla a oprela sa o jeho rameno.

,, Miška, nespi. Boha .. Tu máš sveter. Prilož si to k hlave." ďalej som len počula ako Tomáš opisuje situáciu sanitárovi a viečka sa mi pomaly zatvárali. Nechcela som zaspať, ale bola som príliš unavená na to, aby som vydržala.

,, Čo tu chceš?" prebudil ma Tomášov hlas. Keď som, ale započula aj ten Martinov, ďalej som sa tvárila, že spím.

,, Prišiel som pozrieť, či je v poriadku." bolo počuť, že do Tomáša strčil.

,, Teba nemá čo ona trápiť a rozhodne jej nemáš prečo nosiť kvety. Tak vypadni."

,, Čo ťa žerie, kámo?" opýtal sa Martin nechápavým hlasom. Ježiši, jemu to fakt nie je jasné? pomyslela som si.

,, Nie som žiadny tvoj kámo a skoro si mi zabil priateľku. Myslím, že to stačí. Buď rád, že máš takúto fasádu akú máš. Keby sa nestane to, čo sa stalo, ležal by si v nemocnici. A teraz vypadni!" zvýšil hlas a podľa zvuku dverí, ktoré vŕzgali, som vedela, že konečne odišiel. Pomaly som sa otočila smerom k Tomášovi, ktorý si akurát sadal k mojej posteli.

,, Miška, ahoj." chytil ma za ruku.

,, Ahoj." usmiala som sa a palcom mu pohladkala jeho ruku.

,, Ako sa cítiš? Je ti lepšie? Nechceš vodu alebo niečo na jedenie? Je ti zima? Alebo-"

,, - preboha kľud, ja nie som ochrnutá, hlupáčik." zasmiala som sa a posadila sa do tureckého sedu.

,, Ja mám len starosť. Prepáč mi." úsmev mu z tváre sklesol.

,, Ty za to nemôžeš. Aj keď, nemusel si ho tak doriadiť."

,, Keď je idiot. Ja som ťa varoval, že keď sa ťa čo i len dotkne bude zle." sadol si oproti mne.

Chcela som niečo povedať, ale v tom niekto zaklopal na dvere a vošla mama.

,, Tak ako ti je?" oprela sa o zárubňu a zúfalo sa opýtala.

,, Je to fajn. Trochu ma bolí hlava, ale dá sa to zvládnuť."

,, Tak, rozmýšľala som " pomaly sa približovala k mojej posteli a sadla si na jej kraj, ,, že asi nebude dobrý nápad, keď príde Juraj."

,, Nie, to je v poriadku. Tvoj priateľ, teda Juraj, môže bez pochýb prísť. Ja budem pripravená." ubezpečila som ju.

,, Tak, dobre. Ale ešte oddychuj." nahla sa ku mne a pobozkala ma na čelo, potom odišla.

Nakoniec som si ľahla s cieľom si ešte trochu oddýchnuť. Tomáš videl, že som unavená, tak si ľahol ku mne. Pritúlila som sa a nasala jeho ako vždy dokonalú vôňu. Ruku som si prehodila cez jeho brucho a hlavu položila na hruď. Zatvorila som oči a na chvíľu zaspala. Onedlho ma zobudila mama, že za chvíľu tu bude Juraj. Ani som si nevšimla, kedy sa Tomáš vyparil.

,, Dobrý deň." pribehla som do obývačky, kde už sedel údajný muž, Juraj. Postavil sa a podali sme si ruky na privítanie.

,, Ja som Michaela. Teší ma." priateľsky som sa usmiala, pretože z toho chlapa som mala veľmi dobrý pocit.

,, Juraj. Aj mňa teší. Neuveriteľné aké krásne dcéry má vaša matka." usmial sa a rozkošne sa na moju mamu usmial. Neuveriteľné aký skvelý vkus má moja mama, pomyslela som si. Juraj vyzeral presne ako na fotke. Ideál muža, ktorá by chcela každá žena.

Sadli sme si za stôl, kde už bol pripravený obed. Mama si sadla vedľa Juraja a ja so sestrou sme sedeli oproti nim. Bol veľmi komunikatívny, čo sa mi páčilo. Zaujímal sa o školu, priateľov, záujmy. Proste o všetkom sa s nami dokázal rozprávať. S Jankou sme sa taktiež pýtali na jeho život. Zistili sme, že žiadne deti nemá a so ženou sa rozviedli práve preto, že deti mať nemohli.

,, Tak aký máte z neho pocit baby?" pýtala sa mama nedočkavo, hneď ako za ním zatvorila dvere.

,, Je božský." pozrela som sa na Janku začudovane.

,, Čo? Fakt je super." zasmiala sa a objala mamu.

,, A tebe sa páčil, Miši?" spýtavo na mňa dvihla obočie, presne tak ako to robím ja.

,, Samozrejme. Máš skvelý kus." odložila som posledný tanier do linky a taktiež ju išla objať.

,, Vyzerá, že máme nového člena rodiny." zahlásila mama víťazoslávne a všetky tri sme sa zasmiali.