Preboha, mne sa prihovoril chlapec, ktorý je najkrajší z celého ročníka, snáď aj školy. Zízala som naňho ako splašená koza, myslím, že som mala aj otvorené ústa. Aká hanba. Nevedela som vydať ani hlásku. Proste ma to zaskočilo.
,, Tak pomôžem ti? " spýtal sa ešte raz a rozkošne sa zasmial.
,, Nie, vlastne, áno. Kľudne." trošku som očervenela, pretože som si nikdy takýto ukrutný trapas pred chlapcom neurobila. Ako som sa nahla, že pozbieram knihy, ktoré boli rozhádzané na celej chodbe, môj objav sa nahol tiež a naše hlavy neznesiteľnou silou narazili do seba.
,, Preboha, prepáč. Moja chyba." chytil ma za obe ramená a jemne ma oprel o skrinku.
,, To nič. Mala som dávať lepší pozor." priateľsky som sa usmiala. Inštinkt mi hovoril, že sa mám pozrieť na pravú stranu a na moje nešťastie som sa tam pozrela. Videla som tenisky, ktoré mi boli v celku známe a tak som sa obzrela vyššie a zazrela svojho už bývalého priateľa. Zdvihla som všetky knihy a vstala zo zeme.
,, Prepáč, Filip, ale musím ísť do triedy." venovala som sklesnutý pohľad môjmu idolovi a pomalými krokmi som pochodovala do triedy.
,, Miška." počula som, ako kričí moje meno. Vždy keď ho povedal, cítila som, ako veľmi ma miluje. Bola tam neha a vášeň, lenže teraz tón jeho hlasu znel skôr ľútostivo. Bežal za mnou a keď ma dobehol, počula som len ako vydychuje. Nevenovala som mu pozornosť, proste som ďalej kráčala svojou cestou.
,, Počúvaj." zastal, ale ja som pokračovala ďalej.
,, Miška, prosím." zastala som a otočila sa smerom k nemu.
,, Myslím, že som sa toho napočúvala už dosť, nemyslíš? Tomáš daj mi pokoj a ži si svoj život. Ja už doň nepatrím." povedala som kľudným, vyrovnaným hlasom. Otočila som sa a vošla do svojej triedy.
,, Ahoj, Miš. Chýbala si nám." povedala útla blondínka, ktorá ma už dva roky volala Miš. Originálna prezývka, všakže? Ale napriek tomu bola veľmi milá.
,, Ahoj." usmiala som sa a sadla si do zadnej lavice. Vďaka bohu, že už máme len výberové predmety a Tomáš je so mnou len na dvoch.
,, Čau." zhodil učebnicu chémie na lavicu a sadol si.
,, Ahoj. Od kedy chodíš na chémiu, prosím ťa?" zasmiala som sa a pozerala na Filipovu dokonalo bezchybnú tvár.
,, Od kedy som zistil, že mi ide." pozrel sa na mňa a ukázal žiarivo biele zuby. Preboha,je toto vôbec človek?
,, Aha." na viac som sa nezmohla a venovala pohľad prichádzajúcej profesorke.
,, Počuj, dnes je v Hugcity menšia párty. Nešla by si ?" spýtal sa ma, keď konečne zazvonilo na prestávku.
,, Pozývaš ma na rande?" zasmiala som sa.
,, Nie, rande to nie je." zastal a pozrel sa mi do očí.
,, Iste, že nie. Neviem, čo ma to napadlo, prepáč." pohodila som rukou a pobrala sa na odchod.
,, Tak prídeš? " zakričal a ja som len pomykala plecami.
YOU ARE READING
Len priatelia?
RandomKniha o nerozdeliteľnom priateľstve, ktorá sa zmení v lásku. Budú Michaela a Tomáš bojovať o svoju lásku alebo nakoniec ostanú dobrými priateľmi?