Black Drugs

2. časť

Liah :
" Ešte sa neprebudila? " Počula som hlasy za mnou. " Ako sme ju priniesli, tak tu leží. " Ozval sa druhý mužský hlas. Ticho som ležala a sústredila sa na každý jeden zvuk. Snažila som si spomenúť čo sa stalo. Som v New Yorku. Tým som si bola určite istá. Aspoň predtým keď ma niekto zobral. Počkať. Niekto ma uniesol. Nie, nie ! V hlave mi prašťalo, no neotvarala som oči. Chcela som počkať, keď všetci odídu. Bude to bezpečnejšie. Nemôžem tomu uveriť. Znova som sa dala nachytať. Ako je možné ? Som taká nezodpovedná? Myšlienky sa mi točili v hlave. " Hneď ako otvorí oči tak mi to oznám. Dáva si nejako na čas. Šéf sa jej už nemôže dočkať. " Počula som ako sa smeje. " Kto je vlastne ten šéf ?" Opýtal sa druhý. " Nikto neviem, no pre to množstvo peňazí je mi to úplne jedno. " Nikto už nič nehovoril. Nastalo mučivé ticho. Šéf. Prečo by ma chcel? K čomu mu budem ? Nedávalo mi to zmysel. " Nechaj ju tu samu. Nič sa jej tu nemôže stať. Potrebujem s tebou ešte niečo prebrať. " Ozvalo sa po chvíľke. Počula som kroky a následne otvorenie dverí. Hlasno sa zatvorili a nastalo ticho. Ešte stále som ležala bez pohybu. Chcela som sa uistiť, že už nikto nepríde. Opatrne som otvorila oči. Ležala som na hnedej pohovke. Nohy som mala vo vzduchu, pretože bola veľmi krátka. Zdvihla som hlavu a uvidela tmavú miestnosť. Naokolo nebolo skoro nič až v kúte miestnosti bola veľká skriňa a množstvo vecí, ktoré som nevedela rozoznať. Hneď oproti mne boli veľké hnedé dvere, ktoré boli určite zamknuté. Posadila som sa a pozrela sa na žiarovku, ktorá visela nad mojou hlavou. Bol to jediný zdroj svetla. Nikde som nevidela žiadne okná. Čo mám robiť ? Čo chcú ? Pomaly som sa postavila a odkopla vysoké topánky z nôh. S nimi by som veľmi nenápadná nebola. Urobila som zopár krokov k mohutnej skrini. Vyzerala príliš dobre na to v akej miestnosti sa nachádzala. Snažila som sa ju otvoriť, no bola zamknutá. Povzdychla som si a oprela sa chrbtom o jej dvere. Bála som sa a rozmýšľala čo bude ďalej. Zabijú má ? Ak by chceli už dávno by som bola mŕtva. No bol tu ten nepríjemný pocit. Cítila som, že ma niekto pozoruje. Nahovarala som si to ? Skôr ako som si to uvedomila niekto ma zdrapil za ruku. Silno ňou potiahol a ja som uvidela tvár chlapa z tej kancelárie. Priblbo sa na mňa usmieval a neustále mi drtil ruku. " Vedel som, že to iba hráš. " Hovoril potichu, ale rázne. " Dostal som príkaz neublíži ti ani sa ťa nedotýkať, kým to nebude potrebné. " Celú si ma obzeral a pritiahol si ma bližšie k sebe. " Čo ak cítim potrebu dotýkať sa ťa ? Neviem prečo ťa chcú, no ty im o to nepovieš však ? " Presne som vedela o čom hovori a splašene som krútila hlavou. " Nerob to. Prosím. " Bolo neskoro. Jeho ruka začala prechádzať po mojom stehne. Cítila som ako mi tuhne krv v žilách a on svojou rukou putuje stále vyššie. Nemohla som tu len tak stať. Natiahla som nohu dozadu a chcela ho kopnúť. Bolo jedno kde stačilo len niečo zasiahnuť. No všimol si to skôr ako som bola schopná niečo urobiť. " To by som ti neradil ty štetka. " precedil cez zuby a vláčil ma cez miestnosť až k pohovke na ktorej som pred chvíľou ležala. Hodil ma na ňu a svojim telom sa prilepil na to moje. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ktoré tak strašne pálili. Nikto mi nepomôže. Tento chlap si so mnou urobí čo bude chcieť. " Páčiš sa mi. Vyzeráš tak nevinne, no určite taká nebudeš. " oblízol si pery a pritlačil ich na tie moje. Netrafil sa, pretože som mu to ani nedovolila. " Hneď by som ťa udrel, ale to nemôžem. Uvideli by to. " Hovoril nazlostene a rozopínal si gombíky na svojich nohaviciach. " Zabijú ťa. " Povedala som potichu, ale dosť nahlas aby to počul. Začal sa smiať a pokračoval. " Čo ak zabijú teba skôr ?" Smial sa a rukou sa dostal k mojej blúzke. Horlivo rozopínal gombík po gombíku a ja som sa pod ním vrtela. Nemala som šancu ani sa pohnúť bol príliš ťažký. Ležala som tam už iba v podprsenke a on na mňa dychtivo pozerala. " Čo ak si ťa nechám ?" Hovoril si sám pre seba a perami mi bozkával hrudník. Otočila som hlavu do strany, pretože som sa naňho nemohla pozerať. Jeho ruky sa dostali k ramienku na mojej podprsenke. Posunul ho po mojom ramene nabok. Bozkával má všade kde sa dalo a ja som tuho zavrela oči. Budem znásilnená. V hlave sa mi opakovala tá istá myšlienka. " Bude sa ti to páčiť. " Povedal do ticha a vyzliekol mi sukňu. Zavzlikala som. " Adam ?! " ozval sa krik z druhej strany miestnosti. Rýchlo som otvorila oči a uvidela chlapa, ktorý sa k nám približoval. Strhol zo mňa to monštrum, ktoré hlasno spadlo na dlážku. Kopol ho do brucha a začal vrieskať. " Chceš nás všetkých zabiť ?! Nepočul si sa snáď toho chlapa?! Chce ju nedotknutú! " Ukázal prstom na mňa a ja som sa začala obliekať. S roztrasenymi rukami sa mi podarilo zapnúť všetky gombíky až na jeden, ktorý chýbal v okolí môjho poprsia. Neznámy chlap sa ku mne priblížil. " Nikomu o tomto nepovieš jasné ?!" Vrieskal po mne a ja som splašene prikývla. " Príprav sa o chvíľu odchádzame. " Povedal mi o niečo milšie a obrátil sa k Adamovi. " A s tebou si to ešte vybavím. " Nahol sa k nemu a chytil ho za golier na tričku. " Teraz vstaň z tej zeme. " Prikázal mu a spolu odišli z miestnosti. Nevedela som či sa mám radovať, alebo plakať. O chvíľu si pre mňa určite prídu. Oprela som sa o pohovku a počítala minúty. Nemohla som na nič myslieť. V hlave som mala prázdno.

Neviem koľko času ubehlo odkedy tu sedím. No vedela som, že čoskoro niekto príde. Postavila som sa urobila zopár krokov. Moje nohy boli tak ťažké. "Vidím, že si pripravená na odchod. " Rýchlo som sa otočila a uvidela toho muža čo minule. Bol vysoký a hnedé, kučeravé vlasy mu zakrývali veľkú časť tváre. " Poď sem. " Hovoril zatiaľ čo stal vo dverách. Zaváhala som, no nič iné mi neostávalo. Pomaly som prišla k dverám a zastavila rovno pred neznámym mužom. Chytil ma za lakeť a viedol preč. " Nebude to dlhá cesta. " Povedal mi neprítomne a viedol ma chodbou. Všade vládol pokoj. Zastavili sme pred dverami do ktorých vsunul kľúč. " Ty prvá. " otvoril ich a šťuchol ma dopredu. Pred sebou som uvidela staré auto. Dostali sme sa do garážu. Počula som ako ide za mnou. " Otoč sa. Potrebujem sa uistiť, že mi neutečieš. " Nesmelo som sa k nemu otočila a on predomnou mával malým špagátom. Rýchlo mi ho obtočil okolo rúk a urobil silný uzol. Otvoril dvere na aute a posadil ma na zadné sedadlo zatiaľ čo on si sadol na miesto vodiča a naštartoval. Je toto môj koniec ?

Vyzeralo to, že sme zastavili pred malým obchodom. Obchod bol starý a zničeny. Okrem toho v jeho blízkosti sa nenachádzalo nič iné. Boli sme v opustenej štvrti. Vodič bez slova vstal otvoril dvere na mojej strane. " Výstup. " Povedal neutrálne a ja som tak urobila. Rýchlo ma viedol k vstupu do obchodu, kde už stála skupinka mužov. " Sme tu všetci ?" Povedal chlap pri mne. " Áno šefe. " Odpovedal nenápadný chlapík v čiernom. " Poďme nech to máme rýchlo za sebou. " Povedal ich šéf držiac ma za lakeť.

Obchod bol prázdny až na malú stoličku v strede. " To je tvoje miesto. " Ukázal chlap smerom na stoličku. Vystrašene som prehĺta. Skôr ako som stihla niečo urobiť ťahal ma už smerom k nej. " Budeš tu pokojne sedieť. Rozumieš? " povedal prísne a ja som iba prikývla. Obzrela som sa za seba a videla ako odkráčal preč. Postavil sa k svojej skupinke a pozorne ma sledoval. Nervózne som sa otočila a pozrela pred seba. Uvidela som ďalšie dvere. Bol to ako nekonečný príbeh. Stala som čakala kto sa v nich zjaví. " Meškajú. " Počula som hlasy zozadu, keď v tom sa dvere otvorili...