Black Drugs

Časť dvadsaťtri

Pohľad Liah:

Von. Dostala som sa na tak dlho očakávanú slobodu. Dlho som po tom túžila a teraz stojím za múrmi domu. Prežila som v tej špinavej mučiarni. Vykopli ma predným vchodom a nechali stáť na príjazdovej ceste s veľkým kufrom do ktorého som si zbalila oblečenie. Všetko to boli veci tých štetiek. No,nič iné som na seba nemala. Čo som mala robiť ? Utiecť a ukryť sa ? Nemohla som. Ťažilo by ma svedomie. Sľúbila som mu to a navyše mi mnoho krát zachránil život. Splniť to bola jediná vec,ktorú som mohla urobiť. Nečakala som viac a vybrala sa dopredu. Nevedela som kde kráčam. Len som išla. Cesta to bola dlhá,pretože som nevedela kde sa nachádzam. Rozmýšľala som nad všetkým a zazrela veľký hotel. Nesledovala som ani jeho názov a vstúpila do haly. „ Jednu izbu pre dvoch.“ Povedala som milo usmievajúcej čiernovláske. „ Želáte si apartmán?“ Na chvíľu som sa zamyslela. Prečo nie? Usmiala som sa a odpovedala. „ Môže byť.“ Začala niečo ťukať do počítača pred sebou a ja som zatiaľ podupkávala nohou. Obzrela som sa okolo seba a hľadala nejakú osobu,ktorá by ma mohla sledovať. No,márne. Nikoho som nenašla. Možno preto,že moje pozorovacie schopnosti boli mizerné,alebo som to ešte dostatočne neodkukala od Justina. „ Izba číslo 56.“ Vrátil ma do prítomnosti hlas mladej ženy. Chcela som sa otočiť na odchod,keď v tom som si na niečo spomenula. „ Nechajte tu jeden kľúč aj pre pána Twista.“ Len prikývla a ja som zo zdvorilosti odpovedala. „ Ďakujem.“ Otočila som sa s hlavou priklincovanou na dverách. Hľadala som svoju izbu a nakoniec ju aj našla. Neunoavala som si ju ani obzrieť. Skočila som na svoju posteľ a vydýchla si. Bol predomnou už len jeden bod. Zavolať Lilovi. Premáhala som sa s celej sily,len aby som nemusela z vrecka vybrať ten prekliatý mobil. Nechcela som to urobiť.Ale musela som.Bola to moja posledná možnosť ako zachrániť Justina.Útek by bol zbytočný.Aj tak by ma našli a bolo by to ešte horšie.Vytiahla som mobil z vrecka a pozerala sa na obrazovku. Mám to urobiť,nemám to urobiť?!Musím prekonať strach.Musím! Prstom som prešla po obrazovke mobila.Mobil sa odomkol.Hneď som si to namierila do adresára a začala som hľadať Lilove meno.Keď som ho našla začala som znova uvažovať.Čo ak to nezdvihne?Čo ak zruší hovor keď ma bude počuť?Čo ak mi nepomôže?Ale veď Justin je mu ako brat,musí mu pomôcť!Chvíľu som váhala,ale napokon som zavolala.Mobil som si priložila k uchu a čakala.No nič.Stále to zvonilo.Lil neignoruj ma. Ani nevieš v akom nebezpečenstve je Justin. „Chýbal som ti Justin ?" Ozval sa z druhej strany Lilov ironický hlas. Počula som s akou nenávisťou tie slová vyslovil. "To nie je Justin." So strachom v hlase som sa ozvala. "Liah ? Ty štetka nikdy nedáš pokoj,však ?“ Vrčal naštvane. „Prečo máš Justinov mobil? Kurva! Kde je Justin? Stalo sa niečo?!" Začal zvyšovať hlas. „ Nastali problémy.“ Povedala som kľudne,no on v takomto stave evidente nebol. „ Problémy začali od kedy sme ťa uniesli.“ Odfrkol podráždene a ja som len zavrtela hlavou. „To si myslíš len ty.“ Vedele som,že takýmto tempom po sebe budeme o chvíľu kričať ,tak som sa zhlboka nadýchla. „ Vyhodili ma z toho ich paláca a teraz sa nachádzam v hoteli. Justin tam ostal sám a prikázal mi,aby som ťa kontaktovala.“ Odrecitoval som všetko,tak ako som mala. „ A tým mi teraz chceš naznačiť,aby som sa vrátil za vami?“ Opýtal sa neutrálne. „ Justin chce s tebou prebrať smrť Emily.“ Snažila som sa ho presvedčiť. Zabralo to. Počula som ako sa z niečoho postavil a tažkými krokmi prechádzal miestnosťou. „Tichšie zlatko. Nevieš kto a kedy nás môže odpočúvať.“ Chcechtal sa do telefónu. „Tak či tak to znie zaujímavo.“ Počula som ako zamľaskal. „ Sadám na najbližšie lietadlo a idem za tebou.“ Vyhýchla som si. Dokázala som to. No nebolo to ešte ani zďaleka všetko. „ V akom presnom hotele si?“ Zamyslela som sa,no v tom šoku som si nemohla spomenuť na jeho názov. Vstala som z postele a rýchlym krokom pribehla k dverám. Na kľúči bola zavesaná  vysačka s logom a názvom hotela. „ Luxor.Je to hotel Luxor.“ Lil začal kašľať. „ Čože ?! Kurva dievča to nie je hotel,ale...“ Nedokončil a začal od znova. „ Neviem s kade si na to nabrala prachy,ale nebudem sa ťa to vypytovať. Zamkni sa a čakaj. Ak zistím,že si utiekla je po tebe.“ Varovne srčal a ja som prehĺtla. „Je ti to jasné ?“ Povedal a ja som splašene vyhŕkla. „ Dobre. Nebudem robiť zbytočné komplikácie.“ „To by si nemala.“ Varoval ma. „ Izba?“ Spýtal sa a ja som nechápala. „ Aká izba?“ Zamračila som sa pred seba. „ Pila si niečo,alebo si vážne mimo?“ Hovoril hnusne a mne nabehli zimomriavky. Bol to zase ten hnusný Twist,ktorý sa ma nebojí udrieť. „ Všetko sa dozvieš na recepcii. Vybavila som to.“ Hovorila som múdro a on sa len nasucho zasmial. „ Tak dobre. Končím.“ Boli posledné slová,ktoré odzneli v našej konverzácii. Bolo to divné. Viac ako divné. Toho chlapa som sa bála ešte viac. Pri pomyslení,že o chvíľu bude spolu somnou v jednom hoteli a dokonca aj v jednej miestnosti mi prišlo zle. Čo som komu urobila,aby som musela znášať toto? Opäť som sa hodila na posteľ a zapozerala sa cez okná na čiernu tmu. Vonku blikali len svetlá budou,kasín a barov. Ostala som sama. V tichu a tme to už moje viečka dlhšie nevydržali. Zaspala som.