This Love

Prológ

Tadá !
Ďalší príbeh odo mňa je tu. Je to opäť niečo čo som písala asi tak pred rokom, ale bohužiaľ sa mi to nepodarilo dopísať, takže pevne dúfam, že tentokrát to s vašou pomocou zvládnem !
Môžem vám napísať len to, že je to niečo výrazne iné ako môj predchádzajúci príbeh. Pevne však verím, že si to zamilujete!
PS: možno to je ešte horšie klíše, ale v mojej hlave je všetko možné !
❤❤❤❤

****

Keby som mala hovoriť o najväčšej nespravodlivosti, asi by som rozprávala o svojom živote. Neberte ma vážne, môj život nie je až tak zlý, ako to možno vyplýva z prvej vety. Je len pomerne a to čisto hypoteticky, zvláštny.

Som dievča, ktoré si na ulici určite všimnete. Ryšavé polodlhé vlasy, čierne oblečenie a nízky vzrast. Čo však ľudí na mne zaujme najviac je neustále zamračený výraz, ktorý sa len zriedka zmení na úsmev.

Nie, nie som nahnevaná na celý svet a na politiku tohto štátu, som len niekto, kto si váži svoju pravú tvár a úsmev venuje iba ľuďom ktorý si ho zaslúžia. Môžeme to nazvať chorobnou nenávisťou voči falošnosti.

Možno by som mala o sebe napísať niečo viac, niečo, čo určite všetkých zaujme, lenže nebudeme si klamať, nie je na mne nič zaujímavé.

Som obyčajná ako všetky dievčatá v mojom okolí. V noci nespím pretože na neho myslím, cez deň mám problém sústrediť sa, pretože ho mám neustále pred sebou a keď ho vidím, nemôžem dýchať.

Čo v nás dokáže spôsobiť jeden človek, však?!

Nebolo to ale vždy takto. To určite každý pozná. Najprv toho človeka niekde vidíte, zdá sa vám, akoby bol ten najkrajší, aj keď v skutočnosti nie je... padnete si do „oka" a potom bum, veľká láska.

OMYL! Toto rozhodne nie je môj prípad.

Chalan o ktorom rozprávam je totiž úplne mimo moju ligu, aj napriek tomu, že sme si neskutočne podobný.

Všetko to začalo priateľstvom, koľké kliše. Spoznali sme sa na školskom dvore, konkrétnejšie piatok na obed. On hral futbal a ja som sedela na lavičke, úplne sama, čakajúc na moju najlepšiu kamarátku.

V tom období som mohla mať asi tak trinásť. Čelo som mala posiate vyrážkami, vlasy extrémne mastné a zuby krivé na všetky strany. Áno, to je deň, kedy som natrafila na svojho potencionálneho budúceho manžela.

Nie. Netrafil ma loptou do hlavy, ani do mňa nechtiac nenarazil ako sa to stáva v romantických filmoch. Jednoducho si ku mne prisadol, s úsmevom sa mi prihovoril a zvyšok šiel akoby sám od seba.To je totiž on, sebavedomý, priateľský a pozorný.

Rozprávali sme sa spolu niekoľko minút. On ani raz nezatvoril ústa, čo ma desilo, keďže som netušila ako dokáže tak rýchlo rozprávať a ešte aj dýchať? Zatiaľ čo ja som pozorne počúvala, trápne sa usmievala a sem- tam niečo dodala. Bola to jednostranná, nezmyselná konverzácia o tom,prečo sa ľudia, podotýkam, starší, neustále za niečím naháňajú.

Potom ako dokončil svoj monológ, vstal, zdvorilo mi poďakoval a odišiel.

Len tak.

Bola som z toho všetkého tak mimo, že som ostala sedieť na tom istom mieste ešte ďalších pätnásť minút (nieže by som chcela odísť,len.. čisto hypoteticky), bol to pre mňa neuveriteľný šok, že sa niekto,dokonca chlapec, rozprával so mnou! V tom veku to bolo hádam to najlepšie,čo sa mi kedy stalo.

Na druhý deň sa situácia zopakovala. On stále hovoril, ja som počúvala.

Bola som šokovaná z toho aký je múdry, ako pozorne rozpráva a ako sa mu na tvári neustále objavuje potešený úsmev, keď si uvedomil ako zaujato ho sledujem. Bol dokonalý.

A stále je, idiot.

Takto to pokračovalo celý mesiac, no s tým rozdielom,že som sa začala zapájať aj ja. Najprv len malými argumentmi a neskôr dlhými debatami. Vôbec som nerozumela tomu ako niekto tak pekný,drzý a voči ostatným rozhodne nepriateľsky, dokáže manipulovať s mojou malou citlivou dušou, do toľkej miery, že som v noci nemohla spávať. Bol asom ako v tranze.

Nespala som, nejedla a neustále len premýšľala. O ňom.O jeho slovách. O všetkom.

A tak je to vlastne aj do dnes. S tým rozdielom,že sa už nerozprávame tak často ako pred tým.

Teda, nerozprávame sa vôbec.