This Love

2.kapitola

Nikdy som neverila, že sa to znova stane, že sa s ním ocitnem sama v miestnosti a budeme sa rozprávať, presne ako pred tým.

Teda to som si myslela, kým neotvoril ústa a všetky moje nádeje nezmietol zo stola.

„Pozri," prstami sa dotkol dreveného rámu malého obrazu, ktorý visel na stene, nie príliš vysoko tak akoby v skutočnosti mal. „Viem čo si zač a potrebujem tvoju pomoc."

Krásny idiot práve povedal čo?!

„Ty potrebuješ moju pomoc?" rozosmiala som sa a nedbalo nad tou myšlienkou pokrútila hlavou.

„Poskytuješ predsa služby..."

„Prosím?" urazene som nadvihla obočie. „Služby?"

„Neviem ako to voláš," mykol plecom a pomaly prestúpil z nohy na nohu. Tváril sa, akoby ho všetko ohromne nudilo, akoby som ho nudila ja.

„Vôbec netuším o čom to hovoríš," zamrmlala som a ruky si obranne prekrížila na prsiach. Netužila som potom, aby sa mi dostal pod kožu, už aj tak vo mne vzbudzoval hotový cirkus, nemusí to všetko ešte zhoršovať.

„Ale no tak Francesca," pery vykrivil do úškrnu a moje meno vyslovil s obrovským posmechom. Vedel, že ho nenávidím, svoje meno, samozrejme. Nie jeho.

Otočil sa mi chrbtom a urobil pár krokov dopredu k malej lavici na ktorú sa posadil a opäť mi venoval pozornosť. Prstami uchopil operadlo stoličky, potiahol si ju pred seba a vyložil si na ňu nohy.

Všetko nasvedčovalo tomu, že náš rozhovor nebude taký krátky akoby som si želala.

Hlavne nedovoľ, aby sa ti dostal pod kožu, nesmie... nesmieš to dovoliť.

„Počul som ako ten pako s ktorým teraz chodíš..." rozhodil rukami. „Ako sa to len volá? Leonard?"

„Lucas," zavrčala som a on hravo prikývol.

Samozrejme, že vedel ako sa volá, boli predsa spolužiaci a dokonca aj spoluhráči vo futbale.

„Skrátka sa chvastal ostatným chalanom, že poskytuješ," povyšenecky sa usmial, idiot. „Služby, ktoré nám pomáhajú dosiahnuť, aby dievča, ktoré chceme, žiarlilo, či niečo podobné," nedbalo hodil rukou, akoby sme spolu práve diskutovali o domácich úlohách.

Prestala som dýchať a aj ruky sa mi roztriasli. Ja toho chmuľa zabijem, vážne.

„A ja potrebujem tvoju pomoc," dokončil a mnou prešla neuveriteľná únava.

„Netuším o čom to hovoríš," zopakovala som a neustále krútila hlavou. „S Lucasom chodím pretože... mi na ňom záleží a..."

Zasmial sa. Hlasno až tým prerušil moje reptanie a následne sa mu na tvári zjavil zase ten vysmievajúci sa úškrn. „Francesca, Francesca, vieš komu práve klameš?"

Tebe, mala som chuť vyhŕknuť, ale namiesto toho som neustále tvrdila svoje. Reči o tom, že Luka naozaj potrebujem a mám rada, skrátka obrovské klamstvá.

„Klamstvá, klamstvá," pokrútil hlavou a tak aj prisvedčil na moje vlastné myšlienky. Sklamane sa na mňa zadíval. „Celý tvoj život je predsa iba o nich, nie?"

Au.

„Aj keby som s ním chodila iba preto, že mu pomáham..."

Skočil mi do reči. „Vidíš, ani to nebolelo."

„Tebe," stisla som pery a každé ďalšie slovo vyslovila rázne. „Tebe by som určite nepomohla."

S falošným bolestivým výrazom si položil ruku na hruď a tváril sa akoby ho moje slová naozaj ranili. „Toto ma mohlo bolieť, ale už som si zvykol na tvoju uštipačnosť."

„A ja som si zvykla na tvoju neprítomnosť, tak urob presne to čo pred troma rokmi a zase sa mi láskavo vyhýbaj," zasyčala som a nahnevane sa vybrala k dverám, nestihla som však urobiť veľa, pretože zase prehovoril.

„Netušil som, že to počítaš," v hlase mu znelo pobavenie a výsmech. „Musím ti neskutočne chýbať."

Prehltla som slzy, potlačila vzlyk a s úsmevom sa otočila jeho smerom. „Neviem kto ma práve po troch rokoch oslovil so žiadosťou o pomoc. Možno ja chýbam tebe, Benjamin."

Až, keď som za sebou zatvorila dvere dovolila som samej sebe opäť sa nadýchnuť. Bolelo ma celé telo a cítila som sa slabá, akoby som v tej miestnosti nechala niečo, čo mi dovoľovalo normálne premýšľať. Možno som tam nechala všetko...

Veci sa majú takto. Keď som mala pätnásť rodičia sa rozviedli. Netušila som prečo, nikdy medzi sebou totiž nemali žiadne konflikty. Na Vianoce sa bozkávali pod imelom, cez rok sa neustále usmievali, držali za ruky a potom náhle- bum a rozvod.

Na súde rozhodli, že ja ostanem s otcom, zatiaľ čo môj mladší brat ostane pri matke. Bolo to nespravodlivé a najmä veľmi bolestivé. Naraz prísť o mamu a o brata, ktorý mi bol v tom veku neskutočnou potechou.

Zakázali nám stretnutia, úplne nás od seba odtrhli a ja dodnes netuším, kde je a prečo to vlastne takto dopadlo.

Skrátka sa všetko zmenilo.

Ale najviac ja. Z malého, vtedy ešte nedospelého dievčaťa, ktoré malo baliť chalanov a užívať si pubertu sa stala chladná princezná. Niekto kým som do dnes.

Všetkých som od seba postupne odtlačila, niektorých sporadických, iných časom. Ostali mi iba traja ľudia, ktorých som chtiac-nechtiac potrebovala. Otec, Lucy a Benjamin.

Ale aj to sa samozrejme zmenilo. Presne v tom veku sa to aj začalo. To moje pomáhanie, ktoré ma často dostávalo do úzkych. Chcela som vedieť aké to je, byť na druhej strane rieky a vidieť ostaných trpieť. Vidieť ako sa dievčatá trápia, keď chalani, ktorých majú radi začnú chodiť s niekým iným. Tá ich bolesť mi istým spôsobom prinášala radosť, aj keď časom som chápala aké to je hrozné, ako veľmi to bolí.

A vtedy sa zmenil aj on.

Chalan ktorý mi dokázal vytvoriť úsmev na perách hocičím, čo povedal, sa zmenil na chladnú stenu. Najprv to nedával najavo, len jednoducho prestal rozprávať o tom, čo ho trápi a potom... potom odišiel.

Nie preč, nie niekam inam, len odo mňa. Našiel si novú skupinu priateľov a moje srdce bolo po prvýkrát skutočne zlomené. To bola chvíľa, kedy som pochopila ako sa cítia ostatné dievčatá, ktorým som svojim pomáhaním ubližovala.

Lenže nemohla som prestať, nedokázala som sa odpútať od toho posledného čo mi pomáhalo neustále sa držať nad vodou a neplakať pri každej príležitosti.

Bola to starosť, ale nedokázala som si ju odoprieť.

Presne tak ako teraz. Zatvorila som oči, nahnevane v tichu zanadávala a opäť sa vrátila k Benovi.

„Tak fajn," ľahostajne som pokrčila plecami. „Pomôžem ti."