This Love

33.kapitola

Zobudila som sa na ten opätovný, nepríjemný pocit, že ma niečo tlačí na hruď. Tentokrát som sa však nevyľakala ako minule a okamžite som si spomenula, kde som.

V izbe bola hustá tma. Ani som si vlastne nepamätala kedy sme zaspali. Jeden moment sme sa ticho rozprávali a v druhý sme obaja upadli do hlbokého spánku.

Ben si ma tlačil k hrudi, bola som mu otočená chrbtom a jedna z jeho rúk bola omotaná okolo môjho pása, zatiaľ čo druhou mi ľahko tlačil k prsiam. Nedržal ma pevne, ale aj tak som sa v jeho objatí cítila bezpečnejšie než kdekoľvek inde.

„Ben..." oslovila som ho šepky a neprekvapilo ma, že sa jeho pokojný dych vôbec nezmenil.

Môj šepot by nezobudil hádam nikoho.

„Ben," skúsila som to znova, o čosi hlasnejšie dbajúc na to, aby som to neprehnala.

Našťastie to pomohlo, pretože ticho vzdychol a niečo nechápavo zamumlal.

„Musíš ma odviezť domov," vysvetlila som mu a chcela som sa k nemu otočiť čelom, ale jeho zovretie spevnelo a tak som sa nemohla ani pohnúť. „Myslím to vážne."

„Ešte je skoro," zamrnčal a zase začal dýchať o čosi pokojnejšie.

„Benjamin," zavrčala som. „Musím ísť domov."

Vydal zo seba nesúhlasný zvuk, ktorý som nedokázala identifikovať.

„Môj otec je policajt, vyhlási po mne mimoriadne pátranie a ty budeš mať obrovský problém," pohrozila som mu, ale tá možnosť skôr desila mňa, ako jeho.

Otec ma zabije.

„A môj otec je právnik, ľahko ma z toho vyseká," vyslovil chrapľavo a vo vlasoch som cítila ako pokrútil hlavou. „Spi."

Natiahla som ruku dopredu, až som narazila na nočný stolík, kde som sa márne pár sekúnd snažila nahmatať svoj mobil. Trvalo mi to skoro večnosť a musela som byť veľmi opatrná, aby som nezhodila niečo, čo by mohlo vyvolať príliš veľký hluk. Benovo nástojčivé zovretie mi vôbec nepomáhalo a od zlosti, ktorá ma ovládala som ho takmer uhryzla do ruky.

Moje snaženie bolo napokon úspešné a keď mi oči osvietilo prudké svetlo displeja, ticho som zaúpela.

03:03

Skvelé.

Na chvíľu som zavrela oči, ale za pár sekúnd som ich znova otvorila. Popadla ma totiž iná túžba ako ísť domov.

„Ben," oslovila som ho a on sa prudko nadýchol.

„Čo je zase?" zavrčal unavene a jeho ruky mierne povolili.

„Potrebujem na záchod," zašepkala som a bola som veľmi šťastná, že je v izbe dostatočná tma, aby si nevšimol ako som sa zahanbene začervenala.

„A ako ti mám pomôcť ja...?" zamrmlal ospalo a jeho hlas sa strácal, akoby chýbalo málo a spal by.

„Asi mi povieš, kde máte záchod!"

Povzdychol si. „Ty dobre vieš kde máme záchod."

„A čo ak už neviem?" nástojila som.

„Si tak otravná Franny," mumlal a rozladene ma uvoľnil zo svojho objatia. „Použi nejaký svoj šiesty, deviaty zmysel.. čin... či čo to vy ženy máte a hľadaj."

Pochopila som jedno. Ospalý Ben sa rovná žiaden Ben.

„Keby som nemusela na teba čakať celé popoludnie a vypiť pritom hektolitre zeleného čaju, nemusela by som teraz ísť na záchod! Za všetko môžeš ty," odsekávala som a pritom sa snažila vstať z postele. Nestihla som ani žmurknúť a Ben ležal na bruchu, vankúš si tlačil na hlavu a pokojne dýchal.