1. "Melody...?"

2.9K 116 25
                                    

Sedela som na svojej posteli v podkrovnej izbičke malého domu a snažila som skrotiť svoju maškrtnosť. Náhle som pociťovala absenciu sladkého, moje chuťové poháriky na jazyku žobronili o kúsok čokolády či nevinných gumených cukríkov. Zapozerala som sa do tmy za oknom a rozmýšľala som, či sa mi oplatí ponevierať sa v noci po dome len kvôli sladkostiam. Občas som dostávala takéto neskrotné chúťky, väčšinou však v celkom nesprávny čas.

Zrazu som pomyslela na neškodné gumené cukríky, ktoré v pokoji odpočívali dole v komore. Už dlho sa ich nikto nedotkol a za normálnych okolností mi ani len nechutili, to len teraz ma na potvoru lákali. A niekto ich predsa len musel zjesť, nebudú tam snáď kysnúť donekonečna. Pre túto rolu som bola ako stvorená.

Postavila som sa akosi impulzívne a nazúvala som si papuče. O chvíľu už som opatrne kráčala k dverám a modlila som sa, aby schody nevŕzgali. Prešla som na prvé poschodie, vzhliadla som na moju skromnú izbičku v podkroví a tvrdohlavo si povedala, že keď už som tu, nebudem sa predsa vracať naspäť. A tak som pomaly a potichu šliapala po schodoch na prízemie. Poobzerala som sa pre istotu.

Rozmýšľala som, ako takého maškrtného človeka dokáže celkom ovládnuť chuť na nevinné cukríky, keď som kútikom oka zaznamenala akési mihnutie za najbližším oknom. Od úľaku som sebou trhla, no po chvíli mi došlo, že je na vine len moja predstavivosť. Iste bol obraz vytvorený len v mojej mysli, predsa len som bola vždy akosi paranoidná v tme.

Vo svojej nočnej výprave som pokračovala. Už som len prešla k dobre známym dverám, pred ktorými som úspešne zdolala tri schody. Potichu som otočila kľučkou a keď dvere zavŕzgali, zatvorila som oči a nadýchla sa, snažila som sa tak prekúsnuť to, ako ma dvere ich hlasitosťou zrádzali.

Keď som oči otvorila, privítala ma tma. V tú chvíľu som sa v duchu preklínala, že som si nevzala baterku. A tak som sa pohybovala s rukami načiahnutými predo mnou a dúfala, že spamäti trafím k skrini so sladkosťami. Komora totiž bola celkom veľká a boli tam rôzne veci od náradia po zeleninu a ovocie.

Rukou som siahla po dverách skrinky a nahmatala som cukríky. Rýchlo som balenie otvorila a nabrala si do rúk a vreciek koľko len sa dalo. Balíček som zobrať nemohla, pretože by šušťal. Moji adoptívni rodičia tieto moje nočné výpravy nikdy veľmi neuznávali.

Začalo sa mi ale zdať, že je tu väčšia tma ako bola pred chvíľou. Náhle ma premkol strach. Chvíľu na to som zistila, že oprávnene.

„Melody?" zaznel hlas v komore.

Trhla som sebou. Za mnou nič nebolo a predo mnou tiež nie. No v tej tme som toho veľa nevidela. Žeby si moja myseľ vymýšľala už aj zvuky?

„Melody," tentokrát znel ženský hlas rozhodnejšie. Žena šepkala a to robilo celú situáciu ešte strašidelnejšou. Už som však nemohla viniť moju myseľ z toho, že ma takto v noci zastrašovala, hlások bol skutočný.

„Melody..." hlas sa približoval.

Padám odtiaľto! Zobrala som nohy na plecia a nejak som sa posnažila nájsť cestu k dverám. Pocítila som nával adrenalínu. Dvere som nechala otvorené a švihala som hore schodmi, tentokrát som kašľala na hluk, ktorý som narobila. Môžem len dúfať, že rodičia spia.

„Melody!" žena začínala strácať trpezlivosť.

Prudko som dýchala a už mi zostávalo len jedno poschodie. Schody som brala po troch. No ten posledný ma zradil. Zakopla som a spadla. Cukríky, ktoré som držala v ruke, sa rozkotúľali po zemi a ja som sa za seba obzrela.

„Melody!" hlas sa zdal byť hlbším a stále sa približoval. Rýchlo som vzhliadla k otvoreným dverám mojej izby. Okamžite som vstala a nešikovne som v tej tme nahmatala kľučku od dverí do mojej izby.

„Melody..." naposledy som počula ženu, tentokrát sa však hlas podobal náreku. Vtedy som však za sebou zatvárala dvere a hlas už viac nezaznel. Jedno však bolo isté - s večernými výpravami do komory so sladkosťami som skončila.

Melody ✓Where stories live. Discover now