Melody ✓

2. Kazeta

Druhý deň som sa správala podľa adoptívnych rodičov divne. Nekomentovala som to, len som mykla plecami, pretože som sa bála pred niekým vysloviť, čo sa mi v tú noc prihodilo. Pomysleli by si o mne, že som len blázon, možno som ním aj bola. Nočná príhoda stále vŕtala mojou hlavou a občas som dokonca mala pocit, akoby kdesi v diaľke znova znel ten naliehavý hlas, hoci som vedela, že sa ozýva už len v mojej mysli.

Nedokázala som sa zbaviť pocitu, že by som majiteľa hlasu mala poznať, bol taký povedomý... Bolo viac než isté, že žena poznala mňa, no nemala som poňatia odkiaľ. Bol to duch, čo ma mátal v snoch, vymyslela si ho snáď moja myseľ?

Jediný pohľad z okna mi pripomenul, že dnes nebol obyčajný deň. Pri príležitosti prvého dňa nového roku sa po ulici premávalo veľa ľudí, ktorí zrejme mali namierené na rušné námestie. Mal sa tam konať každoročný ohňostroj a primátor mesta mať viesť príhovor. Samozrejme, naša malá rodinka si túto udalosť nemohla nechať ujsť. To bude rušno...

„Melody! Koľko máme na teba ešte čakať? Už sa to začne," kričala mama zdola a ja som jej len čosi zakričala naspäť a popadla som prvý sveter, ktorý mi prišiel pod ruku. Ani som nevedela ako a behom pár minút som sa ocitla na námestí, azda bolo na vine rýchle tempo rodičov.

Bolo to celkom pekné predstavenie. Až na to, že na námestí, teda na jeho kraji, stále jazdili autá pomedzi ľudí. Moja adoptívna mama sa pred jedno auto postavila a začala šoférovi nadávať. Vždy bola na podobné veci háklivá, tvrdila, že už dávno malo mesto zakročiť a pred námestím položiť značku zákaz vjazdu. Spravila menší výstup a ja som sa radšej skryla do goliera pred otáčajúcimi hlavami okoloidúcich.

Našťastie bola akcia čoskoro za nami a mohli sme sa pobrať domov. Beztak mi hluk ohňostrojov naháňal hrôzu a na preplnenom námestí som mala pocit, akoby ma každú chvíľu mal niekto udupať. Navyše som sa nevedela zbaviť pocitu, že pri mojich nohách každú chíľu vybuchne petarda. A tak, keď som sa konečne ocitla vo svojej izbičke, odľahlo mi.

Ani som nevedela ako, no od včerajšieho incidentu som sa začala báť tmy. Vždy som pred ňou samozrejme mala rešpekt, no teraz som mala pocit, akoby sa s tmou miešalo aj nebezpečie a akási hrozba. Bála som sa, že tá žena za mnou príde znova, že ju stretnem v tme. Vo dne som sa tak nebála, no ako sa zotmelo, zaľahla som do postele a usilovne sa snažila zaspať. Obavy ma však neopustili ani počas spánku.

_ _ _

Tú noc sa mi sníval zvláštny sen.

Sedela som v okne nejakého prenádherného zámku a v jeho odraze som zazrela siluetu postavy kráčajúcej za mnou. Necítila som vtedy však žiadny nepokoj, celkom kľudne som sa dívala na odraz a pozorovala pohyby postavy. Keď som zacítila letmý dotyk na ramene, otočila som sa.

„Melody..." riekla známa tvár ustarostene

„Mami," vyslovila som akosi automaticky bez rozmyslu.

_ _ _

V momente som sa zobudila a môj pohľad okamžite padol na budík, ktorý prezrádzal skorú rannú hodinu. Dlaňou som si odhrnula spotené vlasy z čela a mračila som sa do tmy.

„Mami..." šepla som si pre seba.

Mami... Mami... Stále mi to rezonovalo v hlave. Slová adresované osobe, ktorú som najmenej dvanásť rokov nevidela, ktorá kedysi záhadne zmizla a nenechala za sebou žiadnu stopu, len dieťa menom Melody. A predsa to akýmsi zvláštnym spôsobom dávalo zmysel, to oslovenie zo mňa v sne vyšlo celkom prirodzene. Ponorená do svojich myšlienok som zaspala.

_ _ _

Keď som sa ráno zobudila, hneď som zbehla dole po schodoch do kuchyne, kde ma privítali dve prekvapené tváre, ktoré sa skrývali za šálkou kávy. Ani som im nepopriala dobré ráno, hneď som prešla k veci. Dumala som nad touto záležitosťou celú noc a ráno.

„Máte nejakú informáciu o tom, kde sú moji rodičia? Zanechali niečo?" vyzvedala som s vyvalenými očami. Samozrejme, že som podobné otázky už mala aj predtým, no nikdy som takto nenaliehala. Beztak rodičia tvrdili, že o ničom nevedia, no bolo tomu naozaj tak? Adoptívna mama sa pozrela na jej manžela a zatvárila sa skepticky.

„Myslíš, že jej to môžeme už ukázať?" spýtala sa a vyzerala byť celkom vyvedená z miery. S očami stále vyvalenými som na nich dvoch hľadela a začala som chápať, že naozaj mi bolo niečo zatajené.

„Dali nám jasné pokyny. Až keď pôjde do tej školy," odvetil.

„Ale veď to už skoro je..." povedala a potom šepla, akoby mi tým zabránila počuť jej vetu: „Je to predsa zajtra."

„Ach ten čas letí. No idem pre to," súhlasil napokon a nervóznym krokom vstal od stola.

Pestúnka sa na mňa váhavo usmiala, boli na nej zreteľne vidieť rozpaky z tejto situácie. Nevedela som, kam otec odišiel, ani o čom hovorili a nehodlala som to vzdať s otázkami.

„Kam pôjdem zajtra?" spýtala som sa.

„Ale... to nič... Do takej školy... Nemala si to vedieť takto skoro."

„Idem tam zajtra. Kedy si mi to chcela povedať?!"

„No... zajtra."

„Čo je to za školu?"

„Taká špeciálna... Uvidíš," odvetila nervózne a stále sa obzerala po jej manželovi, kedy už konečne príde, aby mala pokoj od otázok. No ja som sa nemienila vzdať.

„Špeciálna? Posielate ma do blázinca? Ja nie som blázon, som vcelku normálna!" zvýšila som hlas zo strachu, no veľmi som si tým asi nepomáhala.

„Nie, nie blázon, nie. Ale...No už si tu." Jej manžel vyšiel s jednou kazetou v rukách a ja som ju v momente, kedy ju položil na stôl, schmatla a utekala som do obývačky, kde som si ju mohla prehrať. Rýchlo som ju zapla.

Na obrazovke ma uvítala známa tvár zo sna a srdce mi poskočilo neznámou emóciou. Prekypovala som akýmsi vzrušením a obavami zároveň. Stála tam v plnej kráse, mladá, pravdepodobne z obdobia, kedy som mala štyri roky a naposledy som ju vtedy videla. Čierne vlasy kontrastovali jantárovým očiam, ktoré sa nervózne otáčali, akoby jej nezostávalo veľa času na natočenie kazety.

„Ahoj, Melody," povedala na začiatok a hneď som spoznala jej hlas. Mojím telom prešiel mráz a zježili sa mi chlpy na rukách. Čakala som, kým po odmlke znova prehovorí.

"Ak sa k tebe táto kazeta dostala vo veku tvojich šestnástich rokov, tak ide všetko podľa plánu. Iste máš mnoho nezodpovedaných otázok, no aj z dôvodu tvojej bezpečnosti si bola vychovávaná spôsobom, akým si bola. Dúfam, že budeš raz schopná mi odpustiť, že som sa musela vytratiť z tvojho života," pozerala sa na mňa z obrazovky celkom skľúčene.

"Nezľakni sa, prosím, keď ťa tvoji adoptívni rodičia odvezú na celkom inú školu, ako si si možno predstavovala. Čakajú ťa ťažké chvíle, no dúfam, že nasledujúce mesiace, možno roky zvládneš ľavou zadnou," usmiala sa povzbudivo. Znova sa nervózne rozhliadla.

"Potrebovala som sa ti aspoň takto prihovoriť ešte predtým, ako budeš presmerovaná na tvoju novú školu, keď som to nemohla spraviť osobne. Tam snáď mnohé pochopíš," povedala neurčito. "A teraz už sa s tebou budem musieť rozlúčiť. Veľa šťastia," naposledy sa usmiala s vlhkými očami a obrazovka zostala čierna.

Otupene som sedela pred televízorom a v rukách žmolila tú čiernu krabičku, ktorá niesla obraz a slová staré dvanásť rokov. V očiach sa mi hromadili slzy, nevedela som vtedy, čo mám pociťovať. Bola to nostalgia, obavy, smútok, hnev, strach... ? Kazeta prezradila veľa a zároveň nič. Bol to najväčší kontakt s mojou matkou za dvanásť rokov, no vzbudil priveľa otázok na to, aby ma upokojil.

S prázdnym pohľadom som sa pobrala do izby a zamkla som za sebou dvere. Celý deň som preležala v posteli ponorená do myšlienok a čoskoro sa deň znova premenil na noc a ja som zaspávala so zmiešanými pocitmi.