Melody ✓

29. Prázdne miesto

Od nášho zistenia ubehol asi týždeň. Občas sme sa s Alexom na cvičeniach rozprávali, no prestali sme sa stretávať. Nemali sme kde. V knižnici býval Brandon a von sme sa už neodvážili. Na obede nás takisto sledoval Brandon. Bol všade. Mal oči všade.

A tak som sa snažila tváriť čo najviac normálne, chodievala som s Emily a Aubrey do herne a večery sme trávili dlhými rozhovormi a smiechom.

Emily nám jedného dňa rozprávala, ako na chodbe narazila na Olivera: "Usmial sa na mňa tým najkrajším úsmevom, a ospravedlnil sa mi, hoci som bola ja tá, ktorá si nedávala pozor. A potom sa ma spýtal, ako sa mi darí na cvičeniach, a tak sme sa chvíľu rozprávali. Bolo to tých najkrajších päť minút môjho života," sladko sa usmievala Emily.

S Aubrey sme sa nad jej príbehom rozplývali a nemohla som si pomôcť, znova som myslela na Alexa. Bolo mi ľúto, že sa už nestretávame ako predtým. Krátke rozhovory počas cvičení mi nestačia. Dokonca Chloe si všimla, že sa menej rozprávame a bola viditeľne spokojná.

Na obede som si všimla, ako si k Alexovi a chalanom prisadlo nejaké staršie dievčatá a celú dobu sa na niečom smiali a krútili si vlasy okolo prstov. Alex bol uvoľnený ako vždy, spoločnosť cudzích ľudí a ich pozornosť mu nijak neprekážala. Rozdával svoje úsmevy a ja som nemohla nežiarliť.

Čo som si namýšľala? Alex bol očividne jeden z najkrajších chalanov, akých som kedy spatrila, bolo snáď nad slnko jasné, že si ho budú všímať aj ostatné dievčatá. Radšej som sa vrátila k obedu.

- - -

Znova prebehlo zopár dní, až kým sa mi po dlhej dobe znova nesníval zvláštny sen.

V to ráno som sa pohotovo zobudila, okamžite som si sadla na posteľ a prehrabla som si vlasy v zamyslení. Bol to ten istý sen. Úplne rovnaký sen ako predtým. Znova som bola v knižnici a našla tam fialovú knihu. Čo to má znamenať? Že by tam tentokrát naozaj bola?

Kašľala som na raňajky, musím sa do knižnice dostaviť okamžite. Nenechám si tú knihu ujsť, tentokrát nie, ak ju niekto odtiaľ zoberie, tak to budem ja!

Emily práve vstávala a ja som jej povedala, že si musím niečo vybaviť a stretneme sa na raňajkách. Bola ešte ospalá, tak prikývla.

Vytrielila som von z izby a utekala do knižnice. Rýchlo som zišla schodiská, prešla cez celú sálu a prešmykla sa chodbou. Otvorila som dvere knižnice a vstúpila dovnútra. Nikto okrem knihovníčky tam nebol, tá mi venovala prekvapený pohľad. Len som sa na ňu usmiala a upokojila som sa. Musím vyzerať, akoby sa nič nedialo.

Tvárila som sa, že sa nič nedeje a namierila do tej dobre známej uličky. Môj pohľad okamžite pristál na mieste, kde sa mala nachádzať kniha.

Až na to, že tam nebola.

Ako je to možné?! Naozaj som verila, že ju tam objavím. Bola som sklamaná a nahnevaná.

Rozhodla som sa predsa len znova prehrabávať knihy vedľa prázdneho miesta a rukou som šmátrala aj za knihami. Zrazu som niečo ucítila v ruke. Vytiahla som to.

Bol to malý hrdzavý kľúč.