P.S. Nechcem Ťa

Skúška

* 8 *

Trochu som sa bála, aké to bude, keď sa s Danom stretneme zoči-voči v škole. Pripravovala som si v hlave variácie svojho správania, v prípade, keď odvráti zrak, keď sa ku mne ani neozve. Ale nedalo mi a premýšľala som aj o tom, ako budem reagovať ak sa ozve. Na prvý prípad som mala pripravený ľahostajný nezaujatý postoj typu, neva nič sa nedeje, v poho. No na ten druhý som sa veľmi pripraviť nevedela, ale snaha bude, baviť sa nejako bez vzrušenia, ako keby si pýtal iba úlohy. Ale ako som sa vracala k nášmu rozhovoru pod stromami, stále viac som sa obávala, že budem reagovať ako vtedy, teda divne a trápne, lebo ten chlapec ma akosi dokázal rozhádzať.

Moje obavy však boli zbytočné. Ďalší deň som ho nestretla, je pravda, že som sa snažila vyhnúť miestam, kde by mohol byť. Takto to pokračovalo aj druhý deň. Tretí deň som už bola zamestnaná bežnými písomkami, tak som ani nemala čas na to myslieť. Zhoršilo sa to poobede. Mala byť skúška divadla. Rozmýšľala som úplne reálne, či tam mám ísť. Nakoniec po zvážení všetkých možností pre a proti som sa rozhodla ísť. Veď postaviť sa a odísť môžem kedykoľvek. Začínala som sa správať ako zbabelec. Musela som nad sebou pokrútiť hlavou. Čo to tu vystrájam, veď sme sa bavili normálne, až na fakt, že som mu povedala, že s ním nechcem chodiť. Ale veď je kopec dievčat, čo chce a jeho by to malo rýchlo prejsť.

Otvorila som dvere do spoločenskej miestnosti. Zbežne som prechádzala po ľuďoch. Bola nás taká menšia hŕstka ľudí, veď kto by dobrovoľne ostával ešte dlhšie v škole. Lea mala kolo seba niekoľko ľudí a hlasno sa smiala. A všetci svorne po nej opakovali. Hmm, je zaujímavé ako vie niekto byť všade stredobodom pozornosti. Dano tu nebol. Sadla som si teda k Pati, ktorá bola hlavnou príčinou, prečo som na divadlo išla. Uprosila ma, lebo tu nechcela byť sama. Potom som sa cítila trochu previnilo, lebo som dostala lepšiu rolu ako ona. Ale Paťa je fajn, vôbec sa nezdalo, že by jej to vadilo. Bola vo svojom živle. Pozdravili sme sa a hneď mi referovala, čo stihli na minulej skúške, na ktorej som nebola. Zdelila mi to, že ma zaskakovala na skúške, že Dano sa na mňa pýtal, prečo som neprišla.

No ja som už vedela, prečo sa pýtal. Prišla učiteľka. Pozdravila nás, povedala, ako pevne verí, že sme sa už začali texty učiť. Každý ihneď pozeral do papierov. Vyzeralo to trochu smiešne, keď všetci zaborili nosy do scenára a tvárili sa veľmi sústredene. Učiteľka zatlieskala na prerušenie čitateľskej chvíľky a vyzvala prvých účinkujúcich na scénu. Takže zatiaľ mám pokoj, lebo prvé scény sa ma netýkali. Učiteľka práve prehovárala do duše jednému z neskutočných hercov, aby do toho rozprávania vložil aj trochu života, keď sa otvorili dvere.

„Prepáčte, že meškám."- ozvalo sa miestnosťou. Dano! Učiteľka iba kývla a naznačila ľuďom na pódiu nech pokračujú. Šuchot krokov sa nebezpečne blížil.

„Ahoj." Naklonil sa zozadu cez moje plece a potom sa prešuchol popri mne a sadol si vedľa.

„Ahoj, meškáš."

„Boli sme na zápase v Poľsku dva dni, pred hodinou sme sa vrátili." Potom sa doširoka usmial a povedal: „ Chýbal som ti?"

Ach narcista! Hneď sa vo mne zdvihla vlna pobúrenia. Našťastie som si kusla do jazyka a nepovedala som to. Už tak bolo divné, že sa spolu verejne bavíme. Šibla som po ňom teda prižmúrenými očami.

„Nie, nemusíš sa báť." Našpúlil pery a snažil sa tváriť sklamane. Na javisku skončili prvú scénu.

„Choď si radšej svoje herecké sklony precvičovať na javisko." Kývla som smerom k javisku s úsmevom. Učiteľka zároveň so mnou vyzvala nádejných hercov na precvičenie si druhej scény. Opätoval mi úsmev a vyskočil na pódium. Paťa na mňa hľadela s vyvalenými očami.

„To čo bolo?!" Uf, tak a teraz ako to nenápadne zahovoriť. Hlavne sa tváriť akoby nič.

„ Minule sme sa stretli vonku a nejak sme sa zakecali, tak sa teraz spolu bavíme."

„No ja s ním chodím do triedy a síce sa spolu rozprávame, ale takto sme sa spolu nebavili."- uškŕňala sa na mňa veľavravne. Potriasla som hlavou, ale nemohla som sa úplne zbaviť toho úsmevu na perách.