P.S. Nechcem Ťa

Ja nezabúdam

Učenie mi už liezlo na hlavu. Celý večer som kukala do učebníc a zošitov. Čakali ma dve písomky. Takže som po škole chodila ako zombie, v hlave si opakovala- INTERNACIONALIZÁCIA, FORMALIZÁCIA A POPULARIZÁCIA NÁUČNÉHO ŠTÝLU, tak načo toto budem potrebovať? Išla som si do skrinky po učebnicu. Niekto ma zozadu chytil za ramená, moje reakcie boli spomalené. Ale tušila som, kto by to mohol byť. Sklonil sa ku môjmu uchu, jeho vlasy ma pošteklili na tvári a blonďavé pramene sa mihli pred očami. Zašepkal:

„Neprovokuj Veronika!" povedal melodicky, musel sa pri tom usmievať.

„Vyjasňovanie bude! Ja nezabúdam. Už sa na to teším." Ešte sa nadýchol. Pri predstave, že by sa tým nádychom snažil vdychovať moju vôňu, tak ako ja vždy cítim jeho, sa mi podlomili kolená. Trvalo to iba sekundu a odišiel. Videla som na chodbe iba jeho vzďaľujúcu sa postavu a poskakujúce blonďavé pramene. Zasmiala som sa, tak maličký Danko nezabúda, hmmm. Ten sladký úsmev mi aj pri mojej zombie nálade ostával stále na perách.

Vyšťavený z písomiek a ostatných hodín sme sa išli konečne najesť. Desiatu som nestíhala, tak som bola hladná až tak, že by som pojedla aj polepené rizoto, ktoré bolo špecialitou našej jedálne. Našťastie na obed boli špagety bolognese, čo bolo o dosť lepšie. Prisadli sme si s Janou ku Pati a kamoškám. Dano sedel pri okne s partiou športovcov. Zadívala som sa naňho v podstate som ho dnes ešte nevidela, iba počula.. Ešte stále mal kruhy pod očami. Vlasy mu neposlušne poskakovali okolo hlavy. Z úst mu trčali špagety a všetci naokolo sa rehotali, mala som pocit, že sa predbiehajú, kto tie špagety bude do seba tískať nechutnejšie. Zasmiala som sa na tom. Naše pohľady sa stretli. Keď si odmyslím tie trčiace červené špagety, tak jeho modré oči upierajúce sa na mňa boli pekné.

„Ale, ale, ale čože, čože sa to tu deje?" ozvala sa Paťa. Nuž som odtrhla pohľad od Dana a kukla na Paťu.

„Čo by sa dialo?"

„Kam smerujú tvoje oči?" vyškerene s obrovským úsmevom na mňa zaklipkala očami. Urobila som na ňu grimasu.

„Na stôl športovcov, lebo žerú ako prasiatka a je to celkom vtipné, ty romantička." Opätovala som jej škeriaci sa úsmev. Prekrútila očami a skrútila pery do grimasy. Chvíľu som sa ešte na ňu zadívala. Ach Paťa, romantická duša, ak by sme sa náhodou dali s Danom dokopy, tak ona by sa asi z toho tešila najviac. Ona by nám bola schopná snáď urobiť ešte aj oslavu. Radšej som sa vrátila do svojho taniera.

Dnes sme mali toho na skúške divadla naplánované dosť. Učiteľka zrýchlila tempo, bolo potrebné to nacvičiť, tak sa nič iné ani čakať nedalo. Všetci sme už boli v spoločenskej. Mala som mať scénu s Danom, teda Jemesom kde sa stretneme a ja ho strčím na zem a mali sme stíhať aj tú s učením tanca. Sadli sme si s Paťou do zadu ako vždy. Dano s Kubom a ostatnými chalanmi sa opierali o pódium. Lea a spol v strede. Ako vždy, perfektne nahodená, čierne obtiahnuté tričko s hlbokým výstrihom, veľký robustný zlatý náhrdelník a pásikované rifle, ktoré jej dokanale tvarovali nohy a rovné svetlé vlasy jej padali skoro až na pás. Nedá sa nespomenúť zasnený pohľad s dlhými mihalnicami a koketný úsmev. Proste bohyňa. Naproti tomu ja , keď som mala chuť sa vyparádiť, tak som to urobila, ale ak som sa cítila pod psa, tak mi bolo totálne jedno čo som mala na sebe, aj kedy to bolo vrece. A dnes to bolo asi skôr to druhé. Svetlé džíny, biele tričko s nápisom Paris a sivý kardigan. No nie je to zlé, ale určite to nie je sexi. Môj skúmavý pohľad niekto sledoval. Dano. Sledoval ma spod obočia a usmial sa na jeden kútik.

Učiteľka začala skúšku. Pozrela som sa do textov. Hneď na to sme s Paťou nabehli na pódium. Texty sme už obe ovládali, tak sme sa naozaj zabavili strúhaním grimás a doberaním sa, ako dobré kamošky, ktoré sme hrali.

Keď sme schádzali z pódia dostali sme dokonca pochvalu.

„No takto si to predstavujem, že už budete hrať s aj s hereckým výkonom, žiadne odrapotanie textu, ale vžite sa do svojej role." S Paťou sme na seba prekvapene kukli a rehotali sa.

Sadli sme si aj keď ja iba na chvíľu, lebo som mala pokračovať v scéne s Danom. On už bol na pódiu s Kubom. Dívala som sa naňho. Koľko sa od tej našej prvej scény zmenilo. Koľko ľudí tu asi vie, že mu sestra hovorí maličký Danko? A že ho to vytáča, keď mu to poviem ja?

„Čo sa tak sladko usmievaš? Už sa tešíš ako ho hodíš o zem?"- zašepkala Paťa. Usmiala som sa ešte viac.

„No." Alebo sa skôr aj bojím. A už to prišlo. Dano s Kubom dopovedali poslednú vetu a ja som sa postavila a nabehla na javisko.

Ahojte všetci v prvom rade chcem poďakovať všetkým followerom, naozaj som poctená a teším sa.😊☺😊 Sorry, že neďakujem každému osobitne, ale akosi nestíham, keď chcem dopísať túto story. A teraz ani nemôžem čítať Vaše príbehy, lebo ak prečítam nejaký dobrý mám pocit, že ja písať neviem a vzdám to a to by som nerada. Nika a Dano si zaslúžia Happy end. Dnes pridávam časť , aby som nesklamala, lebo neviem či do pondelka ešte niečo stihnem. Tak pa.😉