P.S. Nechcem Ťa

Kabinet

Dnešný spev vtáčikov, ktorý sa ozýval z mobilu, ako ranný budík, vo mne nevyvolával vôbec pokojnú a veselú náladu. Prevrátila som sa na posteli aj so svojim partnerom, ktorý ma chlácholil, plyšovým mackom. V hlave mi hučalo. Paráda, dnešný deň začína skvelo. Moja nálada sa nezlepšila ani po rannej sprche. Hodila som na seba rifle a čierny vyťahaný sveter. Kukla som na seba do zrkadla. Pod očami sa vynímali obrovské tmavé kruhy. No princezná jak vyšitá. Vzala som do ruky korektor a začala čarovať. Po piatich minútach som vyzerala ako porcelánová bábika. Zase extrém. To už môžem rovno zo seba urobiť snehulienku. Zasmiala som sa , vzala som lícenku a naniesla si trochu farby, do toho hodila červený rúž, špirálu. Škerila som sa na seba do zrkadla. Pche , úžasné, posmešne som sa na seba kukla. Kašľať na to. Dotrepala som sa do školy tesne pred zvonením. Nič sa mi nechcelo, iba som si podopierala hlavu a pri každej príležitosti, keď to bolo čo i len trochu možné, som zavrela oči. Prechádzala som po chodbe, oproti mne išla Paťa v družnom rozhovore s učiteľkou z divadla. Zrazu pozreli na mňa a zdalo sa mi, že rozprávajú o mne. Dostala som sa až ku nim.

„Aaa, tak dobre Veronika pôjdete spolu s Paťou do kabinetu, ja Vás vypýtam z posledných dvoch hodín, tam Vám nechám, čo potrebujem ponahadzovať do počítača." Pozerala som asi trochu vyjavene, lebo hneď dodala.

„Alebo nechcete?"

„Nie, nie, jasné že pôjdem." - rýchlo som sa spamätala. Uliať sa z posledných dvoch hodín, to sa musí využiť, taká fajn príležitosť sa nenaskytne hocikedy. Bežala som si teda po tašku a vybrala sa s Paťou do kabinetu biológie. Jana trochu protestovala, že ostáva sama, ale smola, už som zmizla. Kabinet biológie bol vlastne v triede, prešlo sa cez triedu a vchádzalo sa do kabinetu. Tam nás už čakala učiteľka pri počítači. Vysvetlila čo máme robiť, potrebovala pozapisovať známky do elektronickej žiackej knižky a potom ešte urobiť rozpisy na divadlo. Dostali sme pokyny, papiere a ona už odišla na hodinu. Pustili sme sa do toho. Ja som sa usalašila do kresla a diktovala som, Paťa sedela za PC a ťukala do klávesnice. Za prvú hodinu sme to v pohode zmákli, ale nepôjdeme sa predsa učiť, keď už sa raz môžeme uliať. Dopĺňanie rozpisov na divadlo sme si radšej nechali na poslednú hodinu. Učiteľka sa cez prestávku zastavila, ešte niečo doplnila a utekala na hodinu.

Rýchlo sme urobili rozpisy, aby sme mali pokoj a potom si prišla aj Paťa sadnú do kresla, mali tu naozaj pohodlné kreslá. Paťa pustila potichu pesničky na mobile.

"Tak čo budete robiť s vlasmi." Narážala som na Kikove zelené pramene vlasov. Paťa sa uškrnula a vzdychla.

"Zafarbíme, ta čo už, ale ešte raz ho chytí nálada odfarbovať vlasy, tak ho prerazím."
"Tebe sa vari zelená farba nepáči?" Rozrehotala sa.
"Mala by si zaujímavého, normálne nepriehľadnuteľného frajera. Určite by si ho spoznala v dave." Ešte sa smiala.
"Ale ja ho chcem iba pre seba, tak nech je radšej obyčajný."
"No to je pekné, na tvojho chalana nech radšej nikto ani nepozrie a mne by si dopriala playboya, čo ho chce skoro každá. Čo ak aj ja chcem chalana iba pre seba. Takého, pri ktorom sa budem cítiť, ako najkrajšia princezná a nie ako niekto, kto sa pri ňom ocitol iba omylom. Ja tiež nechcem znášať urážky a pokusy jeho nápadníčiek." Dlhšie sa zamyslela.
"No to s tými nápadníčkami je dosť blbé uznávam, ale pravdu....necítiš sa pri ňom ako princezná? Keď ťa nosí na rukách, keď za tebou beží dobre nohy nepoláme?"
Hmm, keď ma pohladí, objíme utešuje, keď ma schytí, pritiahne k sebe a bozkáva na krk. Trochu som uviazla vo svojich myšlienkach. No možno niekedy si pripadám ako princezná, na tú malú chvíľku, keď sme sami. Paťa prerušila moje rozjímanie.
"Predpokladám, že hej keď sa tak usmievaš." Usmievam sa?
"Ozaj, ako sa asi bozkáva?" - povedala tajomne a oči jej len tak žiarili.
Zrazu bolo počuť buchot, niekto vošiel vedľa do triedy. Paťa rýchlo vypla hudbu. Ostali sme potichu a načúvali. Učiteľka to zjavne nebola, lebo do kabinetu sa nikto nedobíjal. Bolo počuť koketný smiech. Lea! Ten smiech by som spoznala vždy, rezal ma v ušiach.
"Počkaj, podrž, padá to." Prišli vrátiť nejaké pomôcky, čo mali na hodine.
"Všimla si si Dana dnes?"
"Hej sladký ako cukríček. Keď vezme košeľu a vyzerá tak nedbalo elegantne je úplne na zožranie." Zase koketný smiech. Cítila som ako sa mi dvíha adrenalín. Ako by povedal nejaký chalan, začínal sa mi otvárať nožík vo vrecku.
"A čo myslíš, tá Nika?" Opýtala sa Dana. Vzápätí niečo treslo na zem.
"No do kelu ešte sa to rozbije."
"A čo s ňou?" zavrčala Lea.
"Myslíš, že medzi nimi niečo je?" Obe sme tajili dych a snažili počuť každé jedno slovo. Lea spustila neprirodzene výsmešným tónom.
"Čože?! To ani náhodou, neviem čo si tá chudera namýšľa, ale nemá šancu. Mimochodom pýtala som sa Danka či s ňou chodí." Zovrelo mi hrdlo. Tak ona sa pýtala Danka. Paťa na mňa pozerala s doširoka otvorenými očami.
"No a čo povedal? " - pýtala sa Dana nedočkavo.
"No že nie, čo iné si čakala. " Ten posmech v jej hlase sa mi zaryl až niekde hlboko pod kožu. Veď neklamala, nechodili sme spolu. Tak prečo ma to zabolelo až niekde hlboko pri srdci? Niekedy na začiatku tam nejaká ponuka na rande padla, ale tú som odmietla. Potom pár súcitných objatí, keď som revala nad svojím osudom, to by predsa urobil skoro každý. No možno každý nie, ale tí slušní áno. A Dano patril medzi slušne vychovaných. A to, že ma bozkal na krk? Provokovala som ho predsa tou prezývkou. Alebo iba využil príležitosť.
"Vari si nemyslíš, že by som prenechala tie jeho sladké bozky niekomu inému." Opäť koketný smiech. Prečo cítim ten hnusný tlak na hrudi a smútok?
"On sa ti vie tak dobre bozkávať." Rozplývala sa Lea. Obe sa chichúňali a dvere tresli. Zhlboka som sa nadýchla. Paťa mala v očiach súcitný výraz. Všetko sa na mňa zosypalo, ten sen, že by ma nikdy nepobozkal, posmešky, urážky, Patina otázka, teraz jej súcit a to čo povedala Lea o jeho bozkoch. Prudko som sa postavila, vzala si svoje veci. Neviem, či sa mi chcelo revať, alebo som mala iba hrozné nervy.
"Nika. " - povedala Paťa chlácholivo a dala mi ruku na rameno. Vybuchla som.
"Nepotrebujem, aby si ma ľutovala. A keď chceš vedieť, ako sa božský Dano bozkáva...." - prehĺtla som hrču hromadiacu sa mi vo hrdle.
"......tak sa opýtaj Ley, lebo so mnou sa nebozkával." Vyštekla som, otočila sa a vystrelila von. Zastavila som sa až pri skrinkách. Sadla som si na lavičku.
Už som necítila zlosť, bol to skľučujúci pocit smútku a sklamania. Čumela som pred seba, snažila sa prebrať k životu, keď si ku mne bleskovo prisadol Dano.
"Ahoj." - veselo pozdravil. Mal na sebe bielu ľanovú košeľu s podkasanými rukávmi. Naozaj mu to pristalo, ako vravela Leuška, jej sladký cukríček. Pokúsila som sa o úsmev, ale asi mi to veľmi nešlo.
"Tak čo slečna nebezpečná, pôjdeme niekam?" Vzdychla som si smutne. Bola som unavená.
"Stalo sa niečo?" To je fakt taký empatický, alebo vyzerám tak zúfalo?
"Asi by som dnes nebola príjemná spoločnosť, som unavená, prepáč." Úsmev sa mu z tváre úplne vytratil. Premeriaval si ma, akoby ma chcel prečítať.
"Prečo? Urobil som niečo?" Čo mu mám na to povedať? Urobil aj nie. Zavrela som oči. Nemôžem sa na neho dívať. Nedarilo sa mi z hlavy dostať ten sen, to poníženie, pocit zúfalstva.
"Iba som sa nevyspala, mala som zlé sny." - vyslovila som nakoniec.
"Dúfam, že neboli o mne?" povedal s úsmevom. Obrátila som naňho smutný pohľad.
"No........boli." Nechcelo sa mi nič vymýšľať. Tak som zvolila pravdu.
"Bol si ku mne riadne hnusný." Ťažko si vzdychol. Chytil mi ruku do oboch dlaní. Pohladkal ju zvrchu, potom si preplietol svoje prsty s mojimi a pokračoval v hladení. Prechádzal mi prstami jemne pomedzi svoje zakvačené prsty. Nechápala som prečo to robí. Šteklilo ma to a hrialo zároveň. Pozerala som na naše spojené ruky, ako na ôsmy div sveta. Hovoril potichu.
"Škoda, mne sa s tebou snívajú samé krásne sny." Pozeral na mňa skúmavo, či to myslím až tak vážne, či sa predsa len nezasmejem. Potom opäť vzdychol a stisol sánku, až sa mu na nej napli svaly.
"Nechám ťa dnes na pokoji, keď to takto chceš. Ale Nika..." - pozeral na mňa, kým som naňho nedvihla oči. "Nech som v tom sne urobil a povedal čokoľvek. Vieš, že to som nebol ja? Bol to iba tvoj sen?" Hľadel na mňa smutne, čakal na odpoveď.
"Viem."
"Dobre." Sklonil hlavu, pozoroval naše ruky. Ešte mi chvíľu prechádzal po prstoch a ruke jemne svojimi bruškami prstov. Bolo to skvelé, jemné, dôverné. Potom vzdychol, pozrel spod hustého obočia, usmial sa, ale bolo vidno, že sa do toho úsmevu núti.
"Maj sa Veronika." Stisol mi ruku trochu silnejšie a pustil ju.
"Maj sa Daniel." Venovala som mu smutný pohľad a rýchlo si chytila opustenú ruku, ktorú ešte pred chvíľou držal a hladkal on. Otočil sa a odchádzal. Všetko som pokašľala. Som na nič. Vzala som si rýchlo veci a zdrhala domov. Nešla som ani na obed, aj tak by som nič nezjedla, bolo mi špatne, zo mňa a zo všetkého. Smutný a skľučujúci pocit poníženia som si vzala so sebou.

No podarilo sa mi predsa len dopísať ďalšiu kapitolu, ale písať to na mobile je otrasné.😒😥😭 Tak dúfam, že ju aspoň oceníte. 😉😍 Nika ako vidieť nie je ku Danovi protivná, iba smutná, tak žiaden strach. 😉