Ja a on? Nikdy!

Brigáda

,,Noo, hhej. Idem sii ľahnúťť." Odišiel.
S plačom som sa zrútila k zemi. Je to všetko márne. Prídeme o dom, o všetko. Už niet pomoci.
No vtedy mi niečo zišlo na um. Musím si nájsť brigádu. Musím to nejako zvládnuť.
Postavila som sa zo studenej zeme a otvorila dvere mojej izby. Na posteli spala Natalie, schúlená pod paplónom. Pousmiala som sa nad tým. Bola roztomilá. Potichu som podišla k nej a pohladila ju po vlasoch.
,,Sľubujem ti, že urobím všetko pre to, aby sme neskončili na ulici." zašepkala som.
Ľahla som si k nej, no dlho som nemohla zaspať. Rozmýšľala som nad tým, čo s nami bude. Čo len urobím!? Akú brigádu si nájdem? Mám len 15! Neprijmú ma len tak, hocikde. Znesiem aj tú najťažšiu prácu. Len nech sa Natalie nič nestane.

Na druhý deň ráno som kráčala do školy duchom neprítomná. Na vyučovaní som sa nesústredila, nepísala si poznámky. Nemyslela som na nič iné, len na brigádu.
Po škole som nezamierila domov, ale do blízkeho obchodu.
Bola som skoro pri ňom, keď som uvidela niekoho sedieť na lavičke hneď pri chodníku. Po chvíli som tú osobu spoznala. Sukničkár. Prechádzala som okolo neho so sklonenou hlavou a mlčky, no on si ma všimol.
,,Mia!"
Nereagovala som.
,,Mia, prosím!"
Dobehol ma a postavil sa mi do cesty.
,,Čo chceš?" zazrela som naňho.
,,Chcem sa ti ospravedlniť a porozprávať sa s tebou."
,,Ani náhodou. Nemám čas. Nechaj ma tak! Myslíš si, že jedno ospravedlnenie všetko vyrieši?"
,,Nie. Som si vedomý toho, že toto len tak napraviť nejde."
,,Tak čo potom chceš? Hnusíš sa mi! Nenávidím ťa!"
Otočila som sa a vbehla do obchodu. Tlačili sa mi slzy do očí.
,,Dobrý deň. Prosím vás, nemáte tu voľné miesto? Potrebujem si zohnať brigádu."
,,Jasné. Môžete začať hneď teraz, práve som zúfalá, pretože nám nemá kto vykladať tovar. Potom neskôr spíšeme potrebné veci. Kedy máte čas sem chodiť?"
,,Hneď po vyučovaní a cez víkendy na celý deň."
,,Dobre. Môžete začať."
Všetko mi poukazovala a ja som začala vykladať tovar. Je to väčšia drina, ako sa zdá. Dosť som sa pri tom zapotila, no odchádzala som s dobrým pocitom, že mám zarobené nejaké peniaze. S tetou, ktorá vlastní tento malý obchod a predáva v ňom, som sa dohodla, že mi dá peniaze hneď na ruku. Bude to tak lepšie.
Keď som prišla domov, peniaze som si schovala do malej dierky na matraci. Presnejšie, schovala som si ich pred otcom. Určite by mi ich zobral a kúpil si za ne alkohol.
Bola som veľmi unavená, no musela som spraviť večeru a poupratovať. Kým som skončila, hodiny ukazovali takmer 23:27.
Nemala som silu na nič. Nahádzala som knihy do tašky a zaľahla do postele.
Celkom ma zamrzelo, že som sukničkárovi povedala také hrozné slová. To ospravedlnenie znelo úprimne. Nemala som byť k nemu taká hnusná. Ale už to nenapravím...

Z pohľadu Toma

Som taký debil! Prečo som ju zosmiešňoval?! Prečo som jej ubližoval!? To, ako sa musela cítiť, mi trhá srdce! Nečudujem sa jej, že ma nenávidí! Sám sa za to nenávidím! Ako rád by som ju objal a podporil v ťažkých chvíľach, ktoré určite teraz zažíva. Ale nikdy to nebudem môcť spraviť, pretože už nikdy si nezískam Miinu dôveru.

Táto časť sa mi moc nepáči. 😕 Ale dúfam, že vám sa páčila. 😊 Véééľmi vám ďakujem za 955 prečítaní a 97 votov. 😊😊 Ste úžasní! 😍
Ahojte! 😊😊

Poninopol❤