Ja a on? Nikdy!

Návšteva

Časť venujem Sonicka1409, LaurikaBaffinka, BeKy063, Theres_64, Akramat1232642 😊😊
Ak som na niekoho zabudla, prepáčte 😕😊😀 Je vás preto tak veľa, pretože aj časť je celkovo dlhá 😊😊 Príjemné čítanie 😊😊

Tom sa na mňa zrazu zvalil. Normálne ma celú pripučil a bolo mu jedno, že sa pravdepodobne premením na placku!
,,Ták, a už si len moja! Nikdy ťa nepustím!" smial sa.
,,Radila by som ti niečo iné, pretože keď ma rozpučíš, celá moja rodina ťa znenávidí!" zvolala som lapajúc po dychu.
Konečne sa trocha nadvihol a nechal mi priestor na nadýchnutie. ,,Si blbec, vieš o tom?!"
,,Blbec, ktorého máš najradšej na svete," s úškrnom sa prevrátil na chrbát vedľa mňa.
,,To som nikdy nepovedala. Nenamýšľaj si," urazene som vstala a chcela vyjsť dvermi, keď v tom sa vyšvihol na nohy a silno si ma privinul k sebe. ,,Hádam si sa neurazila? Miaa, veď vieš, že som to myslel zo srandy. Nedokázal by som ti ublížiť. Už nikdy viac," zašepkal mi do ucha. Verila som mu. Prečo by aj nie? Stačilo sa pozrieť do jeho modrých očí, z ktorých priam sálala pravdovravnosť.
Viac som sa k nemu pritisla. ,,Je ti odpustené. Mimochodom, ty ešte stále fajčíš?" Ten smrad z cigariet sa fakt nedal prehliadnuť. Na chvíľu sa zasekol v pohybe. Akoby prestal fungovať.
,,Noo... Fajčím, prečo?"
,,Máš ma rád, však?" odpovedala som mu otázkou.
,,Že sa vôbec pýtaš. Mám ťa viac ako rád," medzitým si sadol na posteľ a ja vedľa neho.
,,Tak pre mňa niečo spravíš. Chcem, aby si prestal fajčiť."  Videla som, ako sa mu sťažka prehltlo.
,,Ale... fakt musím?" nahodil psie oči. Na mňa to však neplatilo.
,,Áno, musíš. Máš ma predsa rád," nemala som ho vydierať cez city, ale bolo to pre jeho dobro.
,,Okej. Pre teba všetko," pokrčil plecami.
Chcela som ešte niečo dodať, ale nestihla som, pretože sa ozvalo klopanie na dvere.
,,Áno?"
Vošla teta. Ako inak, Natalie by sa neobťažovala zaklopať.
,,Mia, len som sa ťa prišla spýtať, či pôjdeš s nami navštíviť otca," skúmavo sa na mňa zahľadela.
,,O...otca? Do liečebne?" zakoktala som sa. Bol to pre mňa šok. Nevidela som ho poriadne dlho a spoznať ho po tej normálnej-neopileckej stránke som si nevedela ani predstaviť.
,,Áno. S Natalie ho chodievame navštevovať pravidelne. Samozrejme, len vtedy, keď mám čas."
Nevedela som sa rozhodnúť. Jedna polovička srdca mi našepkávala, aby som zostala doma, druhá však tvrdila niečo iné. Zrazu som zacítila dotyk na mojom pleci. ,,Pôjdem s tebou, ak chceš," prebodával ma pohľad modrých očí.
Jemne som prikývla a začala sa chystať. Nič zvláštne. Len kabát a čižmy. Práve som schytila svoj mobil do ruky, keď ma napadlo, že som túto horúcu novinku ešte neoznámila Tomovi. V tej chvíli však na to nebol čas. Rýchlo sme nastúpili do auta a už sa viezli smerom do liečebne. Vonku bolo stále sychravo, pofukoval studený vietor, zamrznutý dážď dopadal na okná auta. Typické počasie.
Zastavili sme na kraji príjazdovej cesty. K veľkej sivej budove viedol úzky, kamenistý chodník olemovaný betónovým obrubníkom.
,,Tak, a sme tu," vyhŕkla teta, keď sme vystúpili. Chytila Natalie za ruku a pobrala sa pomalým krokom k budove. Ja som chvíľu stála na mieste ako prikovaná. Tom ma povzbudzujúco objal okolo pása a pošepkal mi do ucha. ,,Ty to zvládneš. My to zvládneme," pritom sa naklonil a jemne pobozkal moje pery. Po chvíľke som sa od neho odtiahla a s kŕčami v žalúdku nasledovala tetu. S Tomom v pätách.
Nepamätám si, ako sme sa dostali do belaso modrej miestnosti. Nevnímala som nič okrem trepotajúceho sa srdca, ktoré mi šlo následne vyskočiť z hrude. V tom som ho uvidela. Vyzeral inak... Tak, ako keď som bola malá. Pravdaže, od tej doby mu na hlave pribudlo niekoľko šedivých vlasov. Nečudo, každý predsa starne.
Otec s úsmevom vstal zo stoličky. ,,Mia..." zašepkal.
,,Ocko..." Na nič som nečakala a so slzami v očiach som sa mu vrhla okolo krku. Tuho ma objal. Konečne sa správal ako otec, ktorý nadovšetko miluje svoje deti. Nepáchol mu z úst alkohol, nesmrdel od dymu z cigariet, správal sa normálne, nekoktal. Nebol OPITÝ. To je hlavné.
,,Chýbal si mi... Veľmi si mi chýbal," vzlykala som mu do pleca.
,,Už je dobre, srdiečko. Už je dobre," hladil ma po vlasoch.

Po mojom akom-takom upokojení sa zvítal s ostatnými. Keď však uvidel Toma, zarazil sa. ,,Teba som už u nás videl, nie?" zadumane sa spýtal.
,,No, ehm... Jaa... chodím s vašou dcérou," priznal sa Tom.
,,Vážne?" preskakoval pohľadom zo mňa na Toma a opačne. ,,Tak vám to teda prajem," usmial sa. ,,Vo vašom veku..."
,,Kvôli tebe Ellen utekala potajomky z domu, pretože podľa rodičov bola ešte priveľmi mladá na vzťah," skočila mu teta do reči, pričom sa smiala. ,,Nikdy nezabudnem na tie večné hádky s nimi. Nechcela ťa opustiť ani vtedy, keď jej rodičia zakázali chodiť na ranč. Kone boli jej záľuba od malička. Vždy sa mi vyplakávala na ramene. Bola som jej jediná sestra. Ešte k tomu staršia. Viac súrodencov nemala. A tak som jej zostala jedine ja. Keď si tak na to teraz spomeniem, rodičia naozaj neboli nadšení z vášho vzťahu." Toto som vážne nevedela. Viac v šoku som asi ani byť nemohla.
,,Vidíš, aj napriek tomu sme skončili spolu," otcovi sa zaleskli oči plné sĺz.
,,Akože sa to voláš?" obrátil sa s otázkou na Toma.
,,Tom Maycon."
,,Dobre. Nie, že Mii zlomíš srdce, inak pocítiš, ako dokáže mať rád otec svoju dcéru," potľapkal ho po pleci.
Tom naoko ustrašene prikývol a povedal. ,,Nebojte sa, ja jej neublížim. Nemohol by som spávať, ak by som jej niečo urobil."
Čudne ma to zahrialo pri srdci. Práve niečo také vyhŕkol pred mojou rodinou? Naozaj?

Keď sme po niekoľkých hodinách vyšli pred liečebňu, vybrala som z vrecka mobil a podstrčila ho pred Tomove oči. ,,Pozri, čo mám," hrdo som zdvihla hlavu.
,,No nie! Ty máš mobil!" s iskričkami v očiach ma vzal na ruky a zatočil sa so mnou.
,,Áno, mám!" výskala som, až na nás pár okoloidúcich ľudí pohoršene zazrelo.
Položil ma na zem. ,,Daj číslo," zasmial sa.
,,Nedám," žiarivo som sa naňho usmiala a podišla k autu.
,,Ale dáš. Prosím," zazrel na mňa svojimi modrými očami, v ktorých som sa strácala ako zrnko piesku v púšti.
,,Jasné, že dám. Ako si si mohol myslieť, že nie?" s úsmevom som mu nadiktovala svoje telefónne číslo.
Nastúpili sme do auta a opäť sa viezli k domu, v ktorom som prežila toho tak veľa.

Ufff!!! 😓😀😀 Mega dlhá časť. 😊 Prekonala som sa. 😊😊 Viacero z vás asi  čakalo nejakú "ehm ehm" scénku, ale bohužiaľ... 😂😂😂😂 V piatok som nebola na meetingu, čo ma veľmi mrzí, ale čo už 😢😢😢😭
Hi guys!!! 😊😊😊

Poninopol😻