Ja a on? Nikdy!

Chyba?

...Keď v tom sa v mojej hlave ozval hlas. Mia, čo to robíš? Toto predsa nemôžeš! Je to ten, čo ti celú dobu ubližoval!
Zrazu prehovoril druhý hlas. Ale oľutoval to a ospravedlnil sa! Urob to, Mia! Pobozkaj ho!
Naše pery sa k sebe približovali. Cítila som jeho dych na mojej tvári. Vyhral prvý hlas. Rýchlo som sa od Toma odtiahla.
,,Prepáč. Som totálny debil." Zložil si hlavu do dlaní.
,,Nie, nie si. Ja len... ty mne prepáč. Už budem musieť ísť." Postavila som sa z postele a schmatla tašku.
Chcela som vyjsť z izby, no Tom ma chytil za zápästie.
,,Sľúb mi, že zajtra prídeš."
,,E... ešte neviem."
Vytrhla som sa mu a vybehla von z izby. Bola som zo všetkého zmätená, no najviac zo seba samej. Vbehla som do chodby a rýchlosťou blesku sa obula. Začula som za sebou kroky.
,,Stalo sa niečo?" spýtala sa ma Tomova mama.
,,Nie. Len sa ponáhľam domov."
Usmiala sa.
,,Škoda. Chcela som si s tebou dať kávu alebo čaj. Tak... čo keby si prišla zajtra?"
,,Neviem, či budem môcť."
,,Ak hej, môžeš kľudne prísť pozrieť Toma aj zajtra."
Prikývla som.
,,Dobre, dovidenia."
Zakývala mi a zatvorila dvere. Celú cestu domov som mala plnú hlavu myšlienok. Ako to, že sme sa takmer pobozkali? Ako to, že jeho vôňa mi už nie je odporná? Ako to, že mi chýba už teraz? Prečo sa toto všetko deje?
So slzami v očiach som prišla domov. Teta bola v kuchyni.
,,Ahoj, Mia. Kde si bola tak dlho?"
,,Ehm... Prepisovala som si poznámky do školy od Elise."
,,Musíš byť hladná. Poď sa najesť."
Sadla som si za stôl. Teta predo mňa položila tanier s večerou. Vôbec som nemala chuť do jedla. Celý čas som sedela mlčky, duchom neprítomne.
,,Stalo sa niečo?" spýtala sa ma.
,,Nie, nič. Prečo by sa malo?"
,,Si taká... zamĺknutá. Vieš, že mne to môžeš povedať."
,,Naozaj sa nič nestalo."
Odniesla som poloprázdny tanier na kuchynskú linku a vybehla do izby. Mám ísť zajtra za Tomom alebo nie? Čo mám robiť?! Určite sa cíti zle. Iba mu to sťažujem.
S povzdychom som si ľahla do postele. Nemusela som byť na tetu taká nepríjemná. Nezaslúži si to. Ona nie.
Zababušila som sa viac do paplóna a po hodnej chvíli zaspala.

Z pohľadu Toma

Nemohol som zaspať. Dve hodiny som sa neustále prehadzoval v posteli. Prečo je všetko tak ťažké?! Prečo?! Prešiel som k oknu. Pršalo. Dažďové kvapky dopadali na okno. Počasie sa zhodlo s mojou náladou.
Pozeral som sa von oknom, pričom mi v hlave vírilo nespočítateľné množstvo otázok. Prečo som sa nemohol zamilovať do baby, ktorá po mne letela odjakživa? Bolo ich veľa. Ale nie, ja ako najväčší pako sa zamilujem do tej, ktorá ma nenávidí. Respektíve nenávidela.
Príde vôbec zajtra? Čo som to spôsobil?! Nemohol som sa ovládať?! Sakra!! Som taký magor!!
Z celej sily som tresol päsťou do skrine. Poriadne to zabolelo, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. Skriňa sa ani nepohla zato sa v celej izbe ozval buchot. Radšej som rýchlo zaliezol do postele. Nepotrebujem, aby prišiel rozzúrený oco. To by bola posledná kvapka nervov. Potom by som tu asi všetko porozbíjal.
Zahrabol som si rukou do vlasov a jemne sa zaťahal za končeky. Mia, keby si tu tak bola so mnou. Keby sa nič nestalo a my by sme mali taký kamarátsky vzťah ako predtým. Keby si sa na mňa nehnevala...

Táto časť je kratučká... 😦😧 No, ale snažila som sa, musíte uznať. 😀😀 Čo myslíte, má ho ísť Mia navštíviť alebo nie? 😊 Tak, dúfam, že sa časť páčila. 😊 Véééľmi ďakujem za prekrásne komentáre a 104 votov na minulej časti!! 😲😍😍😘😘😊😊
Ahojte! 😊😊

Poninopol😘💖💞