ťažký život tínedžera

11 časť - ,,new relationships . . ."

Napísali mi 2 dievčatá či sa v story objaví aj Justin Bieber, na začiatku som si myslela, že to bude iba obyčajný príbeh no povedala som si, že nejakým tým spôsobom by som ho tam zamontovať dokázala:)) Takže Beliebers!:D dúfam, že som vám urobila radosť:) 

A za to, že je časť trocha kratšia sa vážne ospravedlňujem, Vote a Komenty potešia :))

Tá blonďavá vychrtlina má priateľa? Neverila som vlastným očiam. Bolo b mi to úplne jedno, bolo by mi to úplne ukradnuté keby sa jednalo o niekoho iného. 

,,Dofrasa..“ povedala som si sama pre seba, keď som videla ako sa svojimi dlhými rukami obmotala okolo krku zeleno okého krásavca, ktorého som chcela do tejto chvíle vážne spoznať. 

,,Nič si z toho nerob. William s ňou určite nevydrží dlho” počula som neznámy hlas dievčaťa, ktoré ma chytilo za rameno a naznačilo mi aby som prestala civieť. Mala by som sa jej ospravedlniť? Dať jej najavo, že to bolo malé nedorozumenie, ktoré v skutočnosti ľutujem? NIE. Povedala som si.

,,Dofrasa Aria. Spamätaj sa..” pohoršene som si hovorila vo svojom vnútri a otočila sa tak, aby som sa dívala iným smerom. Nemohla som sa sústrediť na nič iné, nemohla som myslieť na nikoho iného iba na neho. Na jeho dokonalé oči, ktoré som si zamilovala už na prvý pohľad. Nemohla som zabudnúť na jeho dokonalý hlas, ktorý znel božsky aj po tom, keď so mnou hovoril drzo a povýšenecky. 

,,Ako to vieš?” otočila som sa k dievčaťu a pochopila, že to je práve ona ktorá mi nahrala loptu k tomu, aby som urobila ten správny krok. Bola to práve ona, ktorá mi prihrala loptu na to aby som zmrzačila našu vlastnú spolužiačku. 

,,lebo Will je najlepší priateľ môjho brata, takže podrobnosti určite potrebovať nemusíš” zasmiala sa pričom odhodila loptu na bok. Keďže vyučovanie sa skončilo a my sme mali čas na menšiu obedňajšiu prestávku mala poslednú šancu prísť a ospravedlniť sa jej. rozhodla som sa pre dnešok nepodľahnúť. Nemohla som sa jej ospravedlniť po tom všetkom čo mi povedala, po tom všetkom čo povedala v našej triede na každého jedného nevinného človeka. Zobrala som si svoje veci a rozhodla sa jednoducho odísť.  Prechádzala som sa po dlhých studených chodbách, ktoré neboli vyzdobené ani obyčajným papierom, ktorý by vedel rozveseliť toto miesto a pochopila, že táto škola je úplný chaos. Každý jeden učiteľ sa snažil vyzerať milo. Snažil sa ísť svojim žiakom príkladom, no skôr to vyzeralo tak, že sa boja povedať si svoj názor na plné ústa. 

Opatrne som otvorila dvere do priestrannej miestnosti, kde sa nachádzali všetci študenti našej školy a pochopila, že to nebol ten najlepší nápad. Keď som sledovala neznáme pohľady, ktoré sa na mne zastavili mala som sto chutí im povedať čo si o nich v skutočnosti myslím. Pozrela som sa na stôl kde sa nachádzali samý šprti a pomyslela si.

,,Toto nie je pre mňa…” pozrela som sa na stôl s takzvanými primadonami, ktoré mysleli iba na svoj vonkajšok a prevrátila očami. Keď som videla pri tom stole sedieť Rosse so svojím zamysleným pohľadom do neznáma, pochopila som, že na tejto škole sa nové informácie šíria až príliš rýchlo. 

,,Chuderaaa…”

,,…zasraná snopka…”

,,…jej štýl vlasov sa mi vôbec nepáči..”

Snažila som sa ich reči jednoducho ignorovať, sústrediť sa iba na to, že o niekoľko hodín budem sedieť pri svojom stole a myslieť iba na to ako vlastne prežijem do konca roka v tomto blázinci. Pristúpila som k okienku pozdravila sa zachmúrenej kuchárke a zobrala si svoj hnus, ktorý na tomto mieste nazývali jednom. Pozrela som sa vôkol seba a pochopila, že každý stôl ma svoju partiu do ktorej sa nedá len tak pričleniť. Nemôžem si vybrať stôl a sadnúť si na miesto, kde sedí niekto úplne neznámy. S pocitom bezmocnosti som jedlo odniesla k ďalšiemu okienku a rozhodla sa vyjsť aspoň na moment na čerstvý vzduch. 

Nenávidela som to tu, och ako som chcela jednoducho vypadnúť a rozhodnúť sa žiť na mieste, kde by sa našla aspoň jedna osoba ktorá by ma dokázala rozveseliť. Stačila by mi jedna osoba, ktorá by vedela pochopiť moje pocity a zmieriť sa s tým, že nie som jedna z tých dievčat, ktoré na nové miesta dokážu zapadnúť behom niekoľkých sekúnd. Otvorila som veľké kovové dvere a pozrela sa pred seba. Nevidela som nikoho, nevidela som ani jedinú živú bytosť na tomto mieste a to ma vážne potešilo. Posadila som sa na obrovský múr a pustila si hudbu, ktorá by ma vedela upokojiť. Vybrala som si z tašky papier aj pero a začala maľovať. Neostalo mi nič iné, nezostalo mi nič iné iba kreslenie a samota, ktorá ma mala vyliečiť z toho, že moja rodina na mňa z vysoká kašle.

,,Ako vidím nie som sám, kto sa schováva pred ľuďmi vo vnútri” počula som chlapčenský hlas a okamžite odložila svoje papiere tak rýchlo ako som to len dokázala.

,,Nemusíš predo mnou skrývať niečo čo cítiš. Nebudem ťa odcudzovať ako to robí možno väčšina ľudí na tejto škole..” posadil sa ku mne a pozrel sa na mňa milým pohľadom. 

,,Mimochodom som Justin..” usmial sa.

,,Justin Bieber…”