ťažký život tínedžera

5O.

Z pohľadu Arianny:

nevedela som čo mám robiť. Pred sebou som videla osobu, ktorú som nenávidela, osobu ktorá sa mi opäť posmievala a ja na miesto toho aby som sa jej postavila a povedala jej čo si o nej myslím som to nechala na náhodu. 

Nikdy som nebola ten typ človeka, ktorý by sa jednoducho vzdal no v jeden okamih sa to všetko zmenilo. už som nebola taká ako by si to možno niekto predstavoval, už som sa nemohla dívať na niekoho a povedať mu to čo si o ňom myslím. 

V ten moment ako som videla Jazzy sa postaviť zo svojej stoličky a pomalým krokom sa blížiť k mojej lavici, dokázala som čakať iba na to najhoršie. Mohla si do mňa udrieť teraz, mohla si do mňa udrieť práve teraz, ked na tom som najhoršie. 

No niečo sa zmenilo . 

Po tom ako Jazzy vyslovila svoje slová som bola v nemom úžase. Neverila som, že sa práve ona odhodlá obraňovať ma po tom všetkom čo sa medzi namy vlastne stalo. Pozrela som sa na ňu a pousmiala sa. Vedela som, že sa to slovami neskončí no pre mňa to v tejto chvíli znamenalo všetko. 

,,myslíš si, že sa tvojích silných rečičiek zľaknem?" zasmiala sa Amelia po tom ako sa na ňu Jazz pozrela vražedným pohľadom. Videla som v jej očiach to odhodlanie a silu, ktorú som z nej cítila. 

,,ty si myslíš, že svojimi rečami rozmaznanej paničky, ktorá aj tak nič bez svojich rodičov nič nedokázala dokážeš niečo?!" nikdy som ju nevidela takúto. Ked som sa pozrela na Ameliu a videla ako sa jej červeň dostáva do tváre, ako sa jej päste poamlým spôsobom zatvárajú. 

,,nehádajte sa. . ." povedala som tichým hlasom pričom som im chcela dať najavo , že sa vážne nič nedeje. Chcela som povedať, že všetko je v poriadku , že si svoj prídel každodenných nadávok jednoducho zaslúžim. 

,,vari mi závidíš, že ja mám na slušné oblečenie?" videla som to nadšenie u Amelii, ktoré mi na druhej strane prinášalo obrovský strach z toho čo sa možno chystá povedať. 

,,...narozdiel od teba mám rodičov ..." 

Z pohľadu Amelie:

Vedela som na aké meisto musím udrieť aby som ju konečne zlomila. Vedela som, že ked začnem udierať na jej rodinu, rodinu z ktorej pomaly nič neostalo určite túto slovnú vojnu vyhrám. 

Vedela som, že Jazzy je povaha, ktorá má silné reči no ako sa hovorí "skutek utek" . Možno sa na prvý poľhad zdá ako keby mala nervy zo železa, ktoré nikto a nič neprerazí no naozaj je to úplne inak. 

S úsmevom na tvári som videla ako sa na mňa pozerá, ako ma doslova preklína pohľadom a praje si ma vidieť hniť na nejakom podivnom mieste. 

Nikdy som ju nemala rada, možno som sa niekedy tvárila ako jej takzvaná priateľka, nikdy to medzi namy nebolo skutočné. Vždy som ju brala ako odpad, ktorý musím so sebou vláčiť všade len pre prípad keby náš plán jednoducho zlyhal. No čo znamená momentálne pre mňa? 

Nič . úplne nič . . . 

,,Nikdy viac to nezopakuješ . . ." povedala tichým hlasom pričom sa ku mne okamžite rozbehla. 

Nevedela som čo mám robiť, nemohla som utiecť ani nejakým spôsobom brániť, kedže jej odhodlanie v očiach mi prinášalo neopísateľný strach. Všetci spolužiaci, ktorý sa nachádzali v triede pozorovali ako ležím na zemi zavalená jej celou váhodu. 

Cítila som jej ruky ako sa mi zaborili do vlasov, cítila som bolesť, ktorá mi prechádzala celým telom. 

,,preboha zlez zo mňa!"

,,Okamžite . . ." 

kričala som na plné hrdlo no ako keby ma vôbec nepočúvala. Bola v auforií, ktorá sa nedala ani len popísať obyčajnými slovami. V očiach som jej videla tú vášeň konečne si do mňa udrieť, konečne ma ponížiť pred ľudmi, ktorých som nenávidela a využívala už od prvého momentu. 

Po niekoľkých minútach ako si na mne vybíjala Jazzy zlosť a všetci sa na to iba nečinne prizerali konečne niekto zakročil. Pozrela som sa pred seba hoci som videla len matnú postavu a pochopila som, že jeho tvár sa mi zdala neznáma. 

,,...Ste vy normálny?" necítila som už na svojom tele nátlak, necítila som nič. 

Zatvorila som oči a na malý okamih si predstavila dokonalé miesto kde by som sa najradšej ocitla. Myslela som na dokonalú pláž s vypracovanými chlapcami okolo seba . 

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

,,Otvor oči . . ." pozrela som sa pred seba a ocitla sa v riaditeľni kde sa na mňa dívalo niekoľko známych tvári. Videla som svojich rodičov, videla som svoju matku ktorá na mňa nikdy nemala v podstate čas. Videla som svojho otca, ktorý by ma z najväčšiou radosťou vymenil za svoj čas v práci ako sa na mňa nechápavo pozerá. 

Možno si niekto myslí, že mám dokonalý život neviniatka, ktoré si všetko zoberie čo mu na rozum príde. No popravde, radšej by som mala normálne milujúcu rodinu ako tie majetky, ktoré mi prinášajú iba chvíľkové potešenie. 

,,Chcem aby ste mi vysvetlili presne čo sa stalo" povedal riaditeľ pričom som sa na mňa pozrel milým pohľadom. Všetko to divadielko na okolo bolo len veľké klamstvo. Nebol ku mne vždy taký priateľský, chcel len mojím rodičom ukázať, že ich peniaze sú v dobrých rukách. 

V mysli som si predstavovala čo by to pre mňa znamenalo keby som to všetko zhodila na Jazzy. čo by so mnou urobili rodičia a čo by som urobila so sebou ja sama. Musela som si nájsť niečo alebo skôr niekoho kto by si to všetko odniesol za mňa aj za Jazzy. 

,,Vieš mami . . . "

pozrela som sa na svojich rodičov a dalej pokračovala. 

,,... všetko sa to začalo tým, že sa ma snažila slovne napadnúť. Bránila som sa, chcela som jej povedať, že si to proste vyprosím no nedala si povedať. Okamžite sa na mňa zavesila a ja som nemala nič iné na výber iba sa podriadiť . . ." povedala som to čo som si v hlave predstavovala. 

nehanbila som sa za to, že to všetko bolo jednoducho jedno veľké klamstvo . Vedela som, že v tom som aj tak sama o sebe napočená až po uši. 

,,Napadla ma Aria Devoe . . ."