ťažký život tínedžera

27 časť - ,,I loved them . . ."

Mala byť časť z pohľadu Justina no teraz to do seba dokonalo zapadne :))

Z pohľadu Arianny:

po tom ako sme sa v obchodoch zdržali niekoľko hodín a naše peňaženky boli doslova vyčerpané rozhodli sme sa aspoň na moment zmeniť prostredie. pozrela som sa na Jazzy a neohrabane sa chytila za brucho, ktoré už samo pociťovalo, že nie čo nie je v poriadku.

,,Jazz?" zasmiala som sa a pochopila, že presne to isté potrebuje aj ona. Kráčali sme ulicami, ktoré som nemala možnosť si ani zapamätať a odbočili sme do jedných dverí, ktoré ako obvykle vybrala Jazzy. nechala som sa ňou viesť. Nechala som ju aby mi tento deň spríjemnila podľa seba a donútila ma k tomu aby som sa konečne po tom všetkom čo sa mi vlastne udialo usmievala.

Posadili sme sa za stôl a čakali za obsluhou, ktorá si vážne dávala v tejto chvíli načas. Keď som videla Jazzinin pohľad a rozklepané kolená pochopila som, že ak čašník alebo čašníčka neprídu do pol hodiny je schopná si navariť v tejto reštike sama svojimi vlastnými rukami.

,,mohli by sme sa aspoň pozhovárať o Williamovi.." začala som s témou o ktorej som rozmýšľala už dosť dlho. Chcela som vedieť prečo sa vlastne dali dokopy a ako to skončilo. Chcela som vedieť jeho zlé stránky, ktoré určite predo mnou skrýva tak ako ja svoje najtemnejšie tajomstvá o ktorých vie iba málo ľudí v mojom okolí.

,,Chceš niečo vedieť o ňom čo? tak čo ťa najviac zaujíma?" Jazzy si podoprela lakte o stôl a zadívala sa mi priamo do očí. Videla som v nich tie známe iskričky nádeje a ochoty, ktoré nevidím často v očiach svojich priateľov alebo očiach svojej vlastnej rodiny. Prešla som si prstami po čele a snažila sa zakrývať svoju zvedavosť, ktorá sa aj tak sama predierala na povrch.

,,Chcem vedieť všetko. Chcem vedieť ako ste sa spoznali a ako ste sa vlastne dali dokopy.." pozorne som sledovala jej prsty, ktoré behali po mobile, ktorý jej začal opakovane vyzváňať. Jazzy sa na mňa pozrela a s ospravedlňujúcim pohľadom sa mi zadívala do očí. Vedela som, že jej môžem veriť. Vedela som, že ju hoci poznám len niekoľko dní viem, že ona je tá ktorej môžem zveriť svoje tajomstvá a túžby.

,,no ako mám začať.. Will bol môj dlhoročný kamarát, ktorého som tak povediac nemala príliš v láske. Stále sa ma snažil rozosmiať , keď som to potrebovala. Stále tu bol, keď som sa necítila vo svojej koži. No ja som sa správala ako idiot, správala som sa ako keby pre mňa neznamenal nič. Ignorovala som jeho pozvania na šálku kávy alebo na chutnú večeru, ktorá podľa jeho slov nemala nič aj tak znamenať. No všetko sa to zmenilo v jeden deň..." videla som v jej očiach tú radosť z toho ako si spomenula na ten deň. Deň, ktorý jej podľa všetkého zmenil celý život  donútil ju k tomu aby zmenila svoje správanie k niekomu, kto o to doslova prosí.

,,.. bol to deň, keď sa mu stala nehoda. Nehoda pre ktorú nejaký ten čas nemohol hýbať nohami v ktorých si necítil ani jeden nerv alebo sval. V ten deň som pochopila, že on je tá osoba ktorá je pre mňa tak povediac stvorená..."

 ,,tak prečo ste nezostali spolu, keď to tak dokonalo k sebe zapadalo?" nechápala som tomu. Vedela som, že keby sa oni dvaja nerozišli nikdy by som nespoznala ten pocit byť do niekoho zamilovaná tak silno ako sa len v ľudskom živote dá.

,,Objavila sa Rosse.." no jasné, pomyslela som si. Prevrátila som očami a zasmiala sa. Všetko, úplne všetko sa točili okolo nej a to znamenalo, že ona je strojcom všetkých tých problémov.

,,zostali ste priatelia?" stále som nevedela rozdýchať to, že do každej jednej srdcovej záležitosti sa musela zamiešať práve ona. Ona, ktorá nemá všetkých päť v hlave pohromade.

,,priatelia? tak by si pomenovala dvoch ľudí, ktorý sa na seba ani len nepozrú?" Cítila som tú bolesť v jej hlase, bolesť, ktorú musela dať na povrch aby dokázala všetko prekonať s úsmevom na tvári.

,,no som rada, že na koniec skončil s tebou" Jazzy ma chytila za ruku a v tom momente sa pred nami objavil mladý čašník v obvyklej uniforme s jedálnymi lístkami v ktorých sme si mali prelistovať a vybrať si niečo na jedenie.

                                           .                         .                           .                              .                                .

Po tom ako sme opustili reštauráciu a vracali sa na miesto, ktoré som aj taknepoznala sa Jazzy na mňa usmiala a ukázala na malý ale útulný domček, ktorý mal patriť jej rodine.

,,..vieš napadlo mi, keďže môj starší brat sa niekde stratil bez akejkoľvek príčiny, nechcela by si u nás prespať?" pozrela sa na mňa Jazzy smutným pohľadom malého šteniatka a ja som v tejto chvíli nemala na výber.

,,Nebude to tvojím rodičom vadiť?.." povedala som po tom ako sme vstúpili do priestranného n skromného domu, ktorý voňal dokonalo. Zložila som si svoje veci na dlážku a posadila sa do obrovského kresla, ktoré určite nebolo to najnovšie. Cítila som v tomto dome obrovskú energiu, ktorú som nemohla popísať obyčajnými slovami.

,,Rodičia? tí už na to nič povedať nemôžu.." Jazzy sa posadila o niečo ďalej a vzala do rúk rodinnú fotku pričom prstom prešla po dvoch postavách, ktoré milovala celým svojím srdcom.

,,milovala som ich... Milovala som ich celým svojím srdcom..."

Až v tejto chvíli som pochopila, že to čo som povedala bol tej najväčší omyl. Podišla som k nej a zobrala ju do svojho náručia pričom som ich spoločnú fotku vzala do svojich rúk. Prezrela som si jej rodičov, ktorý boli na fotografií zachytení s úsmevom tak ako by si ich mala Jazzy navždy pamätať.

Pohľad sa mi zastavil na dalšiej postave, ktorá sa mi zdala známa. Ukázala som na ňu prstom a bez slova sa pozrela na Jazzy, ktorá mala slzy v očiach.

,,Môj brat, jediná opora, ktorá mi na tomto svete ostala...". Postavila som sa a podišla k poličke kde boli uložené ďalšie fotografie jej rodiny a brata, ktorého som poznala.

,,Ty si Jazzy... Jazzy Bieberová?..."

časť bude asi až v pondelok :) Takže očakávam dlhé komentáre :333

Pre dalšiu čas 15 Vote a 5 komentárov .