ťažký život tínedžera

34 časť. - ,,I need a hug . . ."

takže tramtatatáá je tu dalšia časť a tentokrát z pohľadu Arianny. :D chceli ste vedieť kto bol v tom aute tak tu to máte. 

Inak som zvedavá koľko ľudí tejto príbeh vlastne číta :DD

takže ak ti bude 8 dlhých komentárov (1 človek 1 komentár) a 3O Vote bude pokračovanie :D áno aj ja vás mám nesmierne rada :33

Z pohľadu Arianny

Zobudila som sa na mierne svetlo, ktoré mi svietilo ostro do očí. Nenávidela som to, nikdy som nemohla spať s otvorenými oknami alebo odtiahnutými žalúziami a potom sa ráno prebúdzať s bolesťou hlavy vďaka tomu, že niekoľko minút po prebudení stále nevidím. Pozrela som sa vôkol seba a pochopila som, že som sa nenachádzala na svojej posteli a dokonca ani vo svojej vlastnej izbe. 

Izba v ktorej som sa nachádzala bola zariadená luxusným nábytkom a vymaľovaná jasnozelenou farbou. Podľa obrazov alebo oblečenia pohodeného na nočnom stolíku sa dali jednoducho usúdiť, že táto izba patrí chalanovi. 

,,No konečne si sa zobudila..” zasmial sa Samuel pričom mi do rúk podal pohár vody. Po tom ako som k nemu nastúpila do auta a povedala mu všetko presne do presných detailov čo sa mi včera večer vlastne stalo, bol to on ktorý mi ponúkol záchranu. Keď som si uvedomila, že som už druhú noc spala mimo domu a moji rodičia z toho určite budú robiť veľkú tragédiu, musela som nejakým spôsobom konať. 

Zobrala som si do rúk svoj mobil a prstom prešla po displeji tak opatrne ako sa len dalo. Neverila som vlastným očiam. Keď som si prečítala všetky správy a prezrela si všetky zmeškané hovory pochopila som, že tento deň nebude jeden z tých najlepších. 

,,Do frasa!” povedala som tak hlasno ako sa len dalo. Pohľadom som chcela naznačiť Samuelovi, že je všetko v poriadku no on zistil sám, že je ten správny čas odísť.

,,idem štartovať auto” zasmial sa a pobozkal ma na čelo tak, že sa moje telo zachvelo. Nebol to nepríjemný pocit, bolo to niečo zvláštne. Niečo čo som nedokázala opísať obyčajnými slovami.

Postavila som sa z postele, upravila si na sebe pokrčené oblečenie a pomalým krokom sa presunula k zrkadlu, ktoré muselo v tomto okamihu zniesť maximum. 

,,takto som už dlho nevyzerala” zasmiala som sa vo svojom vnútri a prstami si prešla po roztečenej špirále, ktorá mi zaschla v tom najhoršom prípade. Ked som sa ako tak dala do kopy a konečne som vyzerala aspoň z časti ako človek zobrala som svoj mobil a vytočila známe číslo. Z hlboká som sa nadýchla a začala.

,,Ahoj mami..” vedela som, že toto určite bude jeden z tých prípadov, kedy náš rozhovor bude zameraný iba na to ako sa máme alebo na to čo sme dnešný deň vlastne robili. 

,,…Mami prosím ukľudni sa..” prevrátila som očami a snažila sa aby som sa opäť v tejto chvíli nerozplakala a neumožnila ľudom, ktorý ma nenávidia vidieť ma ako obyčajnú trosku, ktorá je v tejto chvíli na úplnom dne.

,,Viem, že som ti mala zavolať no nešlo to. Bola som u kamarátky tak ako som ti hovorila a počas toho ako sme sa učili na dosť ťažký test som si vôbec neuvedomila, že je toľko hodín. Prosím odpusť mi.” prešla som si prstami frustrujúco po vlasoch a snažila sa v tejto chvíli myslieť iba na niečo pozitívne. Myslieť napríklad na Justina. Vedela som, že som ho mala včera nechaj dohovoriť, no tiež je pravda, že to v tejto chvíli nedokážem ovplyvniť. 

,,áno mami dám jej tvoje telefónne číslo a ona ti zavolá” po tom ako mi mama oznámila, že by sa najradšej pozhovárala s mojou takzvanou priateľkou nemala som na výber. Položila som telefon, zobrala si všetky svoje veci a prešla sa po dome až k východu, ktorý nebol odo mňa príliš vzdialený. 

Samuel ma už s úsmevom na tvári vítal a to mi dodávalo novú energiu, energiu k tomu aby som sa po čase postavila na nohy a opäť bola jedna z tých silných osôb, ktoré nepoloží na kolená niečo čo aj tak nemá zmysel. 

,,je všetko v pohode?” ozval sa jeho slabý hlas po tom ako som nastúpila do auta a prstami si prečesala aspoň náznakom svoje vlasy, ktoré okamžite potrebovali pomoc. Nemohla som mu povedať všetko, no tiež som mu nemohla nepovedať nič. Pozrela som sa mu do očí a objala ho. Za ten jeden deň , za tú jednu noc čo mi pomohol a donútil ma aby som sa nevzdala som pochopila, že nespoznať ho by bola moja osudová chyba číslo jedna. 

,,ja potrebujem ešte niekomu zavolať..” pohľadom som blúdila po telefone a vytočila číslo, ktoré som za posledné dni vytočila niekoľko krát. 

Z druhej strany sa po nejakých krátkych chvíľach ozvalo sklamané ,,Ahoj…” čo ma donútilo k tomu aby som sa nadýchla a hneď nevybuchla. 

,,podľa všetkého si moja mama myslí, že som túto noc spala u teba takže ti dám jej telefónne číslo a potrd to..” 

Ja.. Chcela by som sa ti ospravedlniť za to…

Nemohla som ju nechať aby dopovedala slová, ktoré aj tak v tejto chvíli nemyslela vážne. Prevrátila som očami a prehltla hrču, ktorá sa mi objavila v hrdle po tom ako som počula jej hlas. Bolelo to, och ako veľmi to bolelo. Zrada priateľa o ktorom ste si mysleli, že vás skutočne chápe. Zrada niekoho koho sme považovali za svoju vlastnú sestru.

,,Nemienim ťa počúvať. Proste to urob.. Maj sa…” položila som telefón a pozrela sa na Samuela, ktorý mi svojou dlaňou prešiel po rozhorúčenom líci.

,,Neboj sa, už to bude dobré…” 

Kto by to len čakal, že tam bude práve on a zachová sa takto :D 

inak dalšia časť bude z pohľadu Jazzy alebo chcete z pohľadu Justina alebo z pohľadu Arianny? :D Je to na vás:))