17. Časť

1.7K 126 1
                                    

Snažila som sa otvoriť oči. Trvalo mi pekných pár sekúnd kým sa mi to podarilo. Bolo mi príjemne, teplo. Ako keď ma uložila na spánok mama, keď som bola malá. Podkrovie. Som v podkroví. Drevo, drevo, polička, lampa, osoba... Počkať? Kto je tá osoba?
"Kde som to?" Ťažko sa mi rozprávalo. V tom som zacítila bolesť nohy.
"Mette? Už si hore?" poznala som ten hlas, "neboj sa. Si u mňa,"
"Lucas?" Myslela som si že potom incidente sa so mnou už nech rozprávať. A teraz? Som u neho doma a ležím v jeho posteli. "Bolí ma to,"
"Ah. Noha," odhrnul paplón z mojej nohy a poukázal na ňu, "obviazal som ti ju. Myslím že to bude v pohode."
Bolo to milé, tá jeho starostlivosť. Nesmierne som si to na ňom vážila
"Ďakujem a zároveň prepáč," kdesi som nahrabala odvahu sa k tomu vraciať. Lucas sa na mňa iba nechápavo pozrel. "To v tedy, že som neprišla....mrzí ma to,"
"Hm. To je v poriadku Mette, teraz sa tým netráp."
"Budem sa trápiť! Bolo to odo mňa hnusné. Som obyčajná krava," vyčítala som si to. Stále a stále dookola. Moje podvedomie kričalo aká som špina. Vedela som to.
"Nie Mette. Stačí. Dosť," sadol si vedľa mňa. Nehovoril naliehavo. Ba práve naopak, hovoril v pokoji s milo.
"Kedy vlastne maturuješ?" Bože, som tak hrozná že ani toto si nepamätám.
"O tri dni,"
"To znamená že by sme sa mali pustiť do toho," obaja sme sa na seba usmiali a ja som sa konečne cítila dobre.
"Začneme slovinou?" Navrhol.
"Jasné, môžme," ešte stále sa usmieval."Čo je?" Kútiky úst som mala vyzdvihnuté prirodzene. Nemusela som sa snažiť.
"Nič, ja iba.. Mette?" Nahol sa ku mne a pobozkal ma. Cez celé telo mi prešli zimomriavky. Cítila som tu krásnu vôňu.... A tie pery, ktoré moju hlavu vždy dostanú do oblakov.
"Áno?"
To bolo poslednýkrát kedy som z jeho úst počula vysloviť slová,
"Ľúbim ťa."

Nechcem to [DOKONČENÉ]Tempat cerita menjadi hidup. Temukan sekarang